A nyelvtörvényről a parlamentben.

Gondolom nem okoz gondot senkinek sem, hogy a nyelvtörvény vitájában elmondott beszédem szövegét eredetiben, szlovák nyelven közlöm. A beszéd videóváltozata itt található.

Vážený pán predseda,

Vážený pán minister,

Vážené kolegyne, Vážení kolegovia!

Neočakával som, že už v prvom čítaní návrhu dôjde k detailnému skúmaniu aj samotnej právnej normy, aj politickej situácie, ako aj slovensko-maďarskej histórie.

Rečník zo Slovenskej národnej strany využil danú možnosť, a tu, z tohoto miesta ohlásil začiatok ich predvolebnej kampane, nakoľko až  90% svojho vystúpenia venoval národno-buditeľskej histórii a krivdám z Rakúsko-Uhorska.

Síce nemám žiadnu kompetenciu aby som hovoril či už za národ maďarský, a tobôž nie za Maďarskú republiku, predsa som navrhol ešte týždne pred dnešným zasadnutím stretnutie aj predsedovi poslaneckého klubu SNS, aj predsedkyni výboru pre ľudské práva. Na týchto stretnutiach som plánoval navrhnúť, či iniciovať obojstranné, slovensko-maďarské skúmanie neuralgických bodov našej spoločnej histórie. Ak to vedeli urobiť Nemci s Francúzmi, či Nemci s Nemcami po spadnutí berlísnkého múru, prečo by sme to nevedeli urobiť aj my?

Žiaľ, predseda poslaneckého klubu SNS si nevedel nájsť čas, a predsedkyňa výboru pre ľudské práva ani nereagovala. To že udržiavanie napätia na slovensko-maďarskom poli slúži najmä politickým cieľom som pred mojim zvolením za poslanca čital len v tlači, teraz však postupne si uvedomujem, že skutočne je to prvotným zdrojom opodstatnenia niektorých politických strán, či už tu v parlamente, alebo aj mimo parlamentu.

Nepovažujem za najštastnejšie, že novela zákona o štátnom jazyku sa dostala do pléna mesiac pred komunálnymi voľbami, nakoľko skúsenosť už viackrát potvrdila, že v predvolebnom období sa správame s oveľa menšou sebareflexiou, avšak s oveľa väčšou cenzúrou vlastných myšlienok v domnení, že voliči od nás žiadajú skôr statočné obhájenie tradičných postojov ako reálnu snahu o riešenie problémov.

Ja, za seba si môžem povedať, že nepociťujem potrebu sebatýrania a pykať si za krivdy z Monarchie, a tak isto neobviňujem tu sediacu väčšinu, že je myšlienkovým nástupcom tých, ktorí môj národ označili s biľagom kolektívnej viny po druhej svetovej vojne. Pociťujem však potrebu toho, aby sa o skutočných, či zdanlivých problémoch hovorilo. Nie však tým spôsobom, ako sa to dialo doteraz, že obidve komunity sa v kruhu svojich už stý krát premelú, čo im vadí, čo im vadilo, a od čoho sa obávajú...a následne už len výstupy zo svojich úvah zakričia spoza plota. Čudujem sa, že za dvadsať rokov sa nenašiel maďarských politik v iných, ako tunajších maďarských strán, ktorý by sa hlásil k svojej národnosti, a nebál sa tejto osvety mimo svojich, a tak isto sa čudujem, že za dvadsať rokov sa nanapísala poriadna učebnica dejepisu či občianskej náuky, ktorá by ozrejmila základné, opakujem základné fakty, odkiaľ sa vzali Maďari na Slovensku, koľko ich je, kam chodia, a do akých škôl, a akým jazykom rozprávajú doma.

Za toto už sú vyrúbené pokuty. Vo forme osočovania z jednej a z druhej strany, nenávisti a najmä PODOZRENÍ.

Snívam po maďarsky, avšak nesnívam o Maďarsku. Preto je mi dôležité, aby som sa na Slovensku cítil ako doma. A preto sa čudujem, keď viacerí z Vás ma skúšajú presvedčiť o tom, že teraz platná podoba jazykového zákona nezasahuje do môjho osobného života, pričom zmätené poštárky nevedia, či na mňa môžu naďalej hovoriť po maďarsky, a či táto konverzácia sa nepovažuje za špeciálnu formu úradného styku. Neteší ma, keď kolísajúce právne vedomie niektorých ľudí ich vedie k zvýšenej miere opatrnosti, veď väčšina z nás si ešte pamätá časy bývalej éry, keď kvôli kľudu a pokoja autocenzúra vlastných slov zakázala aj to, čo zakázané nebolo.

Teória práva nám hovorí, že poriadny zákon musí obsahovať sankcie. Toto je jediný argument, ktorý odôvodňuje to, že pokuty musia ostať aj v najnovšej novele zákona o štátnom jazyku. Prax však ukázala, že táto zákonná norma mohla roky existovať aj bez pokút, ba naviac, zástancovia tohto zákona hrdo hlásia, že doteraz ani jedna nebola vyrubená. De facto: pokuty nie sú potrebné. Zrejme sa však považujú za určitú poistku typu „keby niečo“ a „človek nikdy nevie“. Zrejme spoločenský mier nestojí a nepadá na jazykovom zákone a na imaginárnych pokutách, ktorých existencia sa stala len otázkou gesta. Všetcia však vieme, že maďarská menšina v posledných voľbách už preukázala skutočné gesto, čo chce a čo nie, a akým smerom sa chce vydať. Verím, že ako sa do hory volá, tak sa aj z hory ozýva.

Ďakujem za Vašu pozornosť.