Masaryk: Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy

Milan Krajniak / Koláž Slávka Stankovičová (12.7.2002)

V škole sme sa učili, že v Uhorsku Slovákov za obhajobu slovenského národa zatvárali. Medzi politických väzňov v Uhorsku patril aj Andrej Hlinka. Málokto však vie, že táto Veľká Postava Slovenského Národa (VPSN) sedela nielen v uhorskej, ale aj v česko-slovenskej base. Andrej Hlinka bol totiž veľmi tvrdohlavý a nekompromisný politik. Aj vďaka týmto vlastnostiam bol najpopulárnejším slovenským politikom prvých štyridsiatich rokov 20. storočia.

Andrej Hlinka podobne ako Milan Hodža pochopil, že slovenská politika musí mať podporu širokých ľudových vrstiev. Vtedajšie Uhorsko bolo konfesionálne veľmi rôznorodé – s veľmi silným zastúpením luteránov či kalvínov. Liberálne prostredie vtedajšieho Uhorska nekorešpondovalo s konzervatívnou orientáciou obyvateľov Slovenska. Hlinka sa preto rozhodol vytvoriť svoju masovú voličskú základňu z konzervatívnych slovenských katolíkov. Najskôr podporoval celouhorskú ľudovú stranu grófa Zichyho. Po nesplnení sľubov voči Slovákom založil v roku 1905 Slovenskú ľudovú stranu. V roku 1913 sa Hlinka stal jej predsedom a zostal ním až do svojej smrti. V hospodárskej oblasti sa Hlinka sústredil rovnako ako Hodža na zakladanie svojpomocných družstiev. Jeho politické hnutie tak získalo potrebný sociálny rozmer nevyhnutný pri oslovovaní slovenského voliča.

Za údajné poburovanie pri predvolebnej kampani bol v roku 1906 Andrej Hlinka odsúdený na dva roky väzenia. Maďarská vláda sa nevedela zmieriť s tým, že vo voľbách získali Slováci „až“ sedem poslancov, z toho šiesti sa hlásili práve k Slovenskej ľudovej strane. Počas Hlinkovho pobytu vo väzení nariadil biskup Párvy vysviacku kostola v Černovej pri Ružomberku, kde Hlinka pôsobil ako kňaz. Veriaci však nechceli dopustiť vysvätenie kostola bez Andreja Hlinku. Vysviacka sa konala 27.10. 1907 a veriaci nechceli do Černovej pustiť delegácie na kočoch ani žandárov. Ružomberský slúžny dal príkaz strieľať. Žandári zastrelili 15 veriacich, 10 zranili ťažko a 60 ľahko. Proti tomuto masakru verejne vystúpili známe európske osobnosti ako nositeľ Nobelovej ceny B. Bjornson, L. N. Tolstoj, či anglický novinár Seton-Watson. Slovenská otázka sa prvýkrát stala otázkou medzinárodnou.

V roku 1918 vyriekol Hlinka pamätnú vetu, ktorou sa slovenská elita definitívne priklonila k česko-slovenskej orientácii: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa spojiť s Čechmi.“ Jeho argumentom bola aj Pittsburská dohoda, ktorú podpísal T. G. Masaryk s predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov 31. mája 1918. Táto dohoda zaručovala Slovákom autonómne postavenie v Československu. Slováci sa od Čechov mali dočkať naplnenia svojho štátoprávneho programu predloženého cisárovi Františkovi Jozefovi v roku 1861. Pittsburská dohoda garantovala Slovákom v Československu vlastný snem, súdy a slovenčinu ako úradný jazyk.

Po skončení vojny v novembri 1918 však Masaryk s Benešom „zmenili pravidlá hry“. Pri vyjednávaní vo Versailles nebolo o autonómii pre Slovensko ani reči. Masaryk s Benešom presadzovali čechoslovakizmus a centralizmus. Hlinka mal oprávnený pocit, že Slováci boli podvedení. V auguste 1919 sa preto tajne vybral do Versailles, aby dohodové mocnosti informoval o nelichotivom postavení Slovenska v novovzniknutom Československu. Benešova a Masarykova pozícia však bola vtedy natoľko silná, že Hlinkove názory nikto nebral na vedomie. Po návrate na Slovensko československá vláda Hlinku zatkla a v Česku ho internovala. Z väzenia sa dostal iba vďaka poslaneckej imunite, keďže bol vo voľbách v roku 1920 zvolený za poslanca česko-slovenského parlamentu.

V roku 1925 sa Slovenská ľudová strana premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Pod týmto názvom vyhrala s 34 percentami na Slovensku parlamentné voľby a získala dvojnásobný počet hlasov oproti Hodžovým agrárnikom. Základným programovým smerovaním HSĽS bola požiadavka autonómie a obhajoba konzervatívnych hodnôt. S týmto programom získavala HSĽS od roku 1925 až do konca prvej ČSR viac ako 50% hlasov Slovákov.

V roku 1933 začali ľudáci organizovať Pribinove slávnosti v Nitre ako pripomenutie si 1100. výročia posvätenia prvého kresťanského kostola na Slovensku. Vláda si uvedomila, že Pribinove slávnosti by sa mohli stať demonštráciou podpory Slovákov Hlinkovej politike, preto prevzala organizáciu slávností do vlastných rúk. Oficiálnym rečníkom mal byť predseda vlády Malypetr. Stotisícový dav mu však nedal prehovoriť a na pleciach vyniesol na tribúnu Hlinku s Rázusom. Až po Hlinkovom príhovore a jeho výzve si ľudia vypočuli aj prejav predsedu vlády. Pribinove slávnosti tak vyzneli presne opačne, ako vláda dúfala. Bol to Hlinkov triumf. Ak si uvedomíme, že v Novembri 1989 prichádzalo na Námestie SNP v Bratislave cez 50 tisíc ľudí a vezmeme do úvahy, že v roku 1933 boli možnosti dopravy oveľa obmedzenejšie ako dnes, stotisícová účasť na Pribinových slávnostiach bola dôkazom neodškriepiteľnej Hlinkovej charizmy a autority. Podobu vtedajšej demokracie v Československu možno ilustrovať na tom, že desiatky účastníkov Pribinových slávností boli len za účasť na tomto podujatí vyhodené z práce. Viacero z nich skončilo vo väzení. Správy v novinách o priebehu Pribinových slávností boli cenzurované vládou.

V roku 1938 sa zdalo, že Hlinkovi sa predsa len podarí presadiť autonómiu pre Slovensko. V júni toho roku sa totiž premiér Hodža pridal k požiadavke česko-slovenského vyrovnania. Hlinka však 7. augusta 1938 zomiera. Jeho pohreb sa stal dňom zmierenia slovenských politikov. Hlavným rečníkom na jeho pohrebe bol práve jeho dlhoročný politický súper Milan Hodža. Jeho prejav vysielali naživo v rozhlase.

Po smrti bolo Hlinkovo meno zneužité gardistami. Sám Hlinka je dnes prirovnávaný k Mečiarovi, vraj to bol rovnaký populista. Opak je pravdou. Celých štyridsať rokov presadzoval Hlinka v slovenskej politike tie isté konzervatívne hodnoty a autonómiu pre Slovensko. Nikdy sa neodchýlil od svojho politického kurzu. Bol typom politika, ktorý nelavíroval, išiel za svojím cieľom a pre svoje presvedčenie bol ochotný nechať sa aj zavrieť. Slovenský národ to cítil, a preto ho dlhé desaťročia až do jeho smrti nasledoval. Odvtedy čakáme na politika so schopnosťou získať masovú podporu pre program, ktorý stojí za to presadzovať.

http://www.inzine.sk/article.asp?art=7425

Ako došlo k 14. marcu 1939

Július Handžárik

Rozpad Rakúsko-Uhorska v roku 1918 znamenal nacionálnu záchranu slovenského i českého národa. Situácia Slovákov v pomaďarčujúcom uhorskom žalári národov je dostatočne známa, ale treba pripomenúť, že ani Česi na tom neboli s procesom ponemčovania lepšie. Skôr naopak, veď podľa sčítania ľudu v roku 1921 činil percentuálny podiel občanov nemeckej národnosti v Čechách 32,6%, na Morave 20,6% a v Sliezsku dokonca 42,1%, kým na Slovensku podiel občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti (väčšinou násilne pomaďarčených Slovákov a pobalamútených maďarónov) činil spolu 21,3%.
Vznik Česko-Slovenska zastavil túto genocídnu asimiláciu a poskytol slovenskému i českému národu šancu na ich ďalší rozvoj v podmienkach národnej slobody a štátnej suverenity. Šancu, ktorá bola slovenskému národu zo strany českej politiky znemožnená už pred vznikom spoločného štátu a bola sústavne marená až do jeho zániku. Neuškodí, ak si pripomenieme aspoň hlavné udalosti, ktoré pozitívne alebo negatívne zásadným spôsobom ovplyvnili vznik, stabilitu i zánik česko-slovenského štátu.
Ak nechceme zabiehať až do predhistórie, musíme začať Clevelandskou dohodou Slovenskej ligy a Českého národného združenia z 22. 10. 1915 „o spojení českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov … s vlastným slovenským snemom, vlastnou štátnou správou a s vlastnou finančnou a politickou správou Slovenska“. Z nej principiálne vychádzal česko-slovenský zahraničný odboj počas celej prvej svetovej vojny, ona podmieňovala jeho podporu zo strany zahraničných krajanov i mocností Dohody a až do konca vojny ona predstavovala pre mocnosti Dohody model budúceho štátoprávneho usporiadania strednej Európy.
Ku koncu vojny sa však tento štátoprávny model budúceho Česko-Slovenska stal pre koloniálne zámery českej politiky už nevyhovujúci a tak na podnet T. G. Masaryka podpísali predstavitelia slovenských a českých spolkov 30. 5. 1918 Pittsburskú dohodu. V nej už predstavitelia Slovákov ustúpili od rovnoprávneho a plnoprávneho federatívneho usporiadania a prijali asymetrický model centralizovaného českého štátu s vágne formulovanou autonómiou Slovenska, o ktorej mali definitívne rozhodnúť až ľudom zvolení poslanci vo vlasti! Stalo sa to na základe Masarykovho klamstva, že mocnosti Dohody nechcú súhlasiť s povojnovým vytváraním viacnárodných štátov, hoci už vtedy súhlasili s vytvorením Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov – neskoršej Juhoslávie. Pohoršený M. R. Štefánik dohodu nepodpísal. Podpísal ju však T. G. Masaryk, ktorý neskôr, keď bolo treba splniť v dohode zakotvenú autonómiu Slovenska, svoj vlastnoručný podpis niekoľkokrát celkom bezočivo zaprel! Ba nehanbil sa ani najhorších podlostí, keď napríklad vo francúzskych novinách „Le Petit Parisien“ 14. 9. 1921 vyhlásil, že „Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy“! A o definitívnom usporiadaní Česko-Slovenska tiež nerozhodli vo vlasti slobodne zvolení zástupcovia ľudu. Naopak, rozhodli o tom „hezky-česky“ nikým nezvolení a len pražskou hradnou klikou vymenovaní „poslanci“ pražského „Dočasného národného zhromaždenia“. A rozhodli o tom 29. 2. 1920 (teda necelých sedem týždňov pred prvými parlamentnými voľbami!) prijatím definitívnej (!) ústavy štátu. V tejto ústave zbavili slovenský národ možnosti uplatniť svoje právo na sebaurčenie, vyhlásili českú fikciu „československého národa“ a „československého jazyka“ a spoločný štát Česko-Slovensko (tak je kodifikovaný vo všetkých medzinárodných zmluvách po skončení prvej svetovej vojny!) svojvoľne premenili na český unitárny štát „Československá republika“ – bez federácie, bez spojovníka i bez autonómie Slovenska i Podkarpatskej Rusi (tá bola dokonca k Česko-Slovensku pripojená s výslovnou podmienkou poskytnutia plnej autonómie!).
Bez akejkoľvek zaujatosti a na základe objektívnych faktov a udalostí musíme teda konštatovať, že česká politika svojím nacionalistickým egoizmom zmenila nádejné spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte na dvadsaťročný zápas Slovákov o svoje základné národné práva proti českému vnútroštátnemu kolonializmu. Budúci rozklad a nevyhnutný rozpad Česko-Slovenska sa preto začal už pred jeho vznikom českými kolonialistickými podvodmi v Pittsburskej dohode 30. 5. 1918 a zavŕšil sa českým kolonialistickým deformovaním novovzniknutého štátu v Ústave ČSR 29. 2. 1920. Všetko ostatné bolo už len zápasom proti českému vnútroštátnemu kolonializmu a cestou k nevyhnutnému rozpadu tohto českého unitárneho štátu.
Pre objektívneho pozorovateľa je teda celkom jasné, že cesta k 14. marcu 1939 sa začala už od 30. 5. 1918 a najneskôr 29. 2. 1920 – všetky ďalšie rozhodujúce vnútroštátne udalosti, ktoré potom nasledovali, boli už len následkom a dôsledkom uvedených dvoch dátumov! Ešte predtým si však objasnime jeden veľmi pozoruhodný jav – nepriatelia slovenského národa a nášho najzákladnejšieho práva – práva na sebaurčenie ešte aj dnes pripomínajú, že slovenskí politici v rokoch 1918-1939 neusilovali o štátnu samostatnosť Slovenska, ale „len“ o autonómiu a že teda štátna samostatnosť prvej Slovenskej republiky je iba akýmsi „produktom slovenského separatizmu či dokonca fašizmu“. Argumentácia hlupákov pre hlupákov! Slovenskí politici po roku 1918 a hlavne po 29. 2. 1920 naozaj nemohli usilovať o štátnu samostatnosť Slovenska, lebo to bol v zmysle ústavy a zákonov českej ČSR protištátny trestný čin (Česi ich prenasledovali a zatvárali už aj za ich zápas o autonómiu Slovenska, zakotvenú v Pittsburskej dohode). To však nezbavuje nijaký národ práva na sebaurčenie – a práve to sa naplno prejavilo v kritických rokoch 1938 a 1939! Pripomeňme si teda aspoň niektoré hlavné udalosti z týchto kapitol moderných dejín slovenského národa: 28. 8. 1919 odcestovala delegácia Slovenskej ľudovej strany (A. Hlinka, F. Jehlička, J. Rudinský, Š. Mnoheľ a J. Kubala) tajne do Paríža na mierovú konferenciu, aby sa pokúsila o vyriešenie rovnoprávneho postavenia Slovenska vo vznikajúcom Česko-Slovensku. Na zákrok E. Beneša boli z Francúzska vyhostení a 9. 10. 1919 bol A. Hlinka protizákonne uväznený v Mírove – z väzenia ho vyslobodilo až jeho zvolenie za poslanca v prvých parlamentných voľbách.
28. 7. 1921 Konferencia veľvyslancov na podnet E. Beneša prisúdila Poľsku 25 slovenských obcí Oravy a Spiša ako náhradu za Čechmi neoprávnene obsadené poľské Tešínsko.
11. 1. 1922 predseda Slovenskej národnej strany Emil Stodola predložil E. Benešovi Memorandum o autonómii Slovenska s požiadavkou garantovať ju v Ústave.
3. 8. 1922 zjazd SNS vydal Žilinské memorandum, adresované prezidentovi ČSR, Spoločnosti národov a Konferencii veľvyslancov v Paríži s požiadavkou na autonómiu slovenského národa v zmysle samourčovacieho práva.
20. 9. 1922 české (!) organizácie v USA vydali v Clevelande vyhlásenie s požiadavkou včleniť autonómiu Slovenska do Ústavy ČSR.
1. 5. 1923 Slovenská liga v Amerike osobitným memorandom vyzvala prezidenta ČSR a pražské Národné zhromaždenie, aby bola Pittsburská dohoda včlenená do Ústavy ČSR.
Slovenská ľudová strana (neskoršie HSĽS) predložila v pražskom parlamente tri oficiálne návrhy na autonómiu Slovenska – 25. 1. 1922, 8. 5. 1930 a 19. 8. 1938. Všetky návrhy boli odmietnuté bez prerokovania v NZ! Pritom HSĽS vo voľbách 30. 9. 1923 získala 34,7% hlasov a bola až do roku 1945 najsilnejšou stranou na Slovensku.
Pod tlakom tohto českého centralizmu a vnútroštátneho kolonializmu 16. 10. 1932 vo Zvolene Andrej Hlinka a Martin Rázus vytvorili autonomistický blok HSĽS-SNS s cieľom zabezpečiť plnoprávne postavenie slovenského národa v „spoločnom štáte“ ČSR.
Česká politika reagovala na tieto oprávnené požiadavky Slovákov ich šikanovaním a väznením a arogantným odmietaním ich návrhov, hoci v nich nebolo nič „separatistické“

Nem ismerős szöveg, ma a szlovákok mondják ugyanazt, amit a csehek mondtak.

Milan Krajniak / Koláž Slávka Stankovičová (12.7.2002)

V škole sme sa učili, že v Uhorsku Slovákov za obhajobu slovenského národa zatvárali. Medzi politických väzňov v Uhorsku patril aj Andrej Hlinka. Málokto však vie, že táto Veľká Postava Slovenského Národa (VPSN) sedela nielen v uhorskej, ale aj v česko-slovenskej base. Andrej Hlinka bol totiž veľmi tvrdohlavý a nekompromisný politik. Aj vďaka týmto vlastnostiam bol najpopulárnejším slovenským politikom prvých štyridsiatich rokov 20. storočia.

Andrej Hlinka podobne ako Milan Hodža pochopil, že slovenská politika musí mať podporu širokých ľudových vrstiev. Vtedajšie Uhorsko bolo konfesionálne veľmi rôznorodé – s veľmi silným zastúpením luteránov či kalvínov. Liberálne prostredie vtedajšieho Uhorska nekorešpondovalo s konzervatívnou orientáciou obyvateľov Slovenska. Hlinka sa preto rozhodol vytvoriť svoju masovú voličskú základňu z konzervatívnych slovenských katolíkov. Najskôr podporoval celouhorskú ľudovú stranu grófa Zichyho. Po nesplnení sľubov voči Slovákom založil v roku 1905 Slovenskú ľudovú stranu. V roku 1913 sa Hlinka stal jej predsedom a zostal ním až do svojej smrti. V hospodárskej oblasti sa Hlinka sústredil rovnako ako Hodža na zakladanie svojpomocných družstiev. Jeho politické hnutie tak získalo potrebný sociálny rozmer nevyhnutný pri oslovovaní slovenského voliča.

Za údajné poburovanie pri predvolebnej kampani bol v roku 1906 Andrej Hlinka odsúdený na dva roky väzenia. Maďarská vláda sa nevedela zmieriť s tým, že vo voľbách získali Slováci „až“ sedem poslancov, z toho šiesti sa hlásili práve k Slovenskej ľudovej strane. Počas Hlinkovho pobytu vo väzení nariadil biskup Párvy vysviacku kostola v Černovej pri Ružomberku, kde Hlinka pôsobil ako kňaz. Veriaci však nechceli dopustiť vysvätenie kostola bez Andreja Hlinku. Vysviacka sa konala 27.10. 1907 a veriaci nechceli do Černovej pustiť delegácie na kočoch ani žandárov. Ružomberský slúžny dal príkaz strieľať. Žandári zastrelili 15 veriacich, 10 zranili ťažko a 60 ľahko. Proti tomuto masakru verejne vystúpili známe európske osobnosti ako nositeľ Nobelovej ceny B. Bjornson, L. N. Tolstoj, či anglický novinár Seton-Watson. Slovenská otázka sa prvýkrát stala otázkou medzinárodnou.

V roku 1918 vyriekol Hlinka pamätnú vetu, ktorou sa slovenská elita definitívne priklonila k česko-slovenskej orientácii: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa spojiť s Čechmi.“ Jeho argumentom bola aj Pittsburská dohoda, ktorú podpísal T. G. Masaryk s predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov 31. mája 1918. Táto dohoda zaručovala Slovákom autonómne postavenie v Československu. Slováci sa od Čechov mali dočkať naplnenia svojho štátoprávneho programu predloženého cisárovi Františkovi Jozefovi v roku 1861. Pittsburská dohoda garantovala Slovákom v Československu vlastný snem, súdy a slovenčinu ako úradný jazyk.

Po skončení vojny v novembri 1918 však Masaryk s Benešom „zmenili pravidlá hry“. Pri vyjednávaní vo Versailles nebolo o autonómii pre Slovensko ani reči. Masaryk s Benešom presadzovali čechoslovakizmus a centralizmus. Hlinka mal oprávnený pocit, že Slováci boli podvedení. V auguste 1919 sa preto tajne vybral do Versailles, aby dohodové mocnosti informoval o nelichotivom postavení Slovenska v novovzniknutom Československu. Benešova a Masarykova pozícia však bola vtedy natoľko silná, že Hlinkove názory nikto nebral na vedomie. Po návrate na Slovensko československá vláda Hlinku zatkla a v Česku ho internovala. Z väzenia sa dostal iba vďaka poslaneckej imunite, keďže bol vo voľbách v roku 1920 zvolený za poslanca česko-slovenského parlamentu.

V roku 1925 sa Slovenská ľudová strana premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Pod týmto názvom vyhrala s 34 percentami na Slovensku parlamentné voľby a získala dvojnásobný počet hlasov oproti Hodžovým agrárnikom. Základným programovým smerovaním HSĽS bola požiadavka autonómie a obhajoba konzervatívnych hodnôt. S týmto programom získavala HSĽS od roku 1925 až do konca prvej ČSR viac ako 50% hlasov Slovákov.

V roku 1933 začali ľudáci organizovať Pribinove slávnosti v Nitre ako pripomenutie si 1100. výročia posvätenia prvého kresťanského kostola na Slovensku. Vláda si uvedomila, že Pribinove slávnosti by sa mohli stať demonštráciou podpory Slovákov Hlinkovej politike, preto prevzala organizáciu slávností do vlastných rúk. Oficiálnym rečníkom mal byť predseda vlády Malypetr. Stotisícový dav mu však nedal prehovoriť a na pleciach vyniesol na tribúnu Hlinku s Rázusom. Až po Hlinkovom príhovore a jeho výzve si ľudia vypočuli aj prejav predsedu vlády. Pribinove slávnosti tak vyzneli presne opačne, ako vláda dúfala. Bol to Hlinkov triumf. Ak si uvedomíme, že v Novembri 1989 prichádzalo na Námestie SNP v Bratislave cez 50 tisíc ľudí a vezmeme do úvahy, že v roku 1933 boli možnosti dopravy oveľa obmedzenejšie ako dnes, stotisícová účasť na Pribinových slávnostiach bola dôkazom neodškriepiteľnej Hlinkovej charizmy a autority. Podobu vtedajšej demokracie v Československu možno ilustrovať na tom, že desiatky účastníkov Pribinových slávností boli len za účasť na tomto podujatí vyhodené z práce. Viacero z nich skončilo vo väzení. Správy v novinách o priebehu Pribinových slávností boli cenzurované vládou.

V roku 1938 sa zdalo, že Hlinkovi sa predsa len podarí presadiť autonómiu pre Slovensko. V júni toho roku sa totiž premiér Hodža pridal k požiadavke česko-slovenského vyrovnania. Hlinka však 7. augusta 1938 zomiera. Jeho pohreb sa stal dňom zmierenia slovenských politikov. Hlavným rečníkom na jeho pohrebe bol práve jeho dlhoročný politický súper Milan Hodža. Jeho prejav vysielali naživo v rozhlase.

Po smrti bolo Hlinkovo meno zneužité gardistami. Sám Hlinka je dnes prirovnávaný k Mečiarovi, vraj to bol rovnaký populista. Opak je pravdou. Celých štyridsať rokov presadzoval Hlinka v slovenskej politike tie isté konzervatívne hodnoty a autonómiu pre Slovensko. Nikdy sa neodchýlil od svojho politického kurzu. Bol typom politika, ktorý nelavíroval, išiel za svojím cieľom a pre svoje presvedčenie bol ochotný nechať sa aj zavrieť. Slovenský národ to cítil, a preto ho dlhé desaťročia až do jeho smrti nasledoval. Odvtedy čakáme na politika so schopnosťou získať masovú podporu pre program, ktorý stojí za to presadzovať.

http://www.inzine.sk/article.asp?art=7425

Ako došlo k 14. marcu 1939

Július Handžárik

Rozpad Rakúsko-Uhorska v roku 1918 znamenal nacionálnu záchranu slovenského i českého národa. Situácia Slovákov v pomaďarčujúcom uhorskom žalári národov je dostatočne známa, ale treba pripomenúť, že ani Česi na tom neboli s procesom ponemčovania lepšie. Skôr naopak, veď podľa sčítania ľudu v roku 1921 činil percentuálny podiel občanov nemeckej národnosti v Čechách 32,6%, na Morave 20,6% a v Sliezsku dokonca 42,1%, kým na Slovensku podiel občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti (väčšinou násilne pomaďarčených Slovákov a pobalamútených maďarónov) činil spolu 21,3%.
Vznik Česko-Slovenska zastavil túto genocídnu asimiláciu a poskytol slovenskému i českému národu šancu na ich ďalší rozvoj v podmienkach národnej slobody a štátnej suverenity. Šancu, ktorá bola slovenskému národu zo strany českej politiky znemožnená už pred vznikom spoločného štátu a bola sústavne marená až do jeho zániku. Neuškodí, ak si pripomenieme aspoň hlavné udalosti, ktoré pozitívne alebo negatívne zásadným spôsobom ovplyvnili vznik, stabilitu i zánik česko-slovenského štátu.
Ak nechceme zabiehať až do predhistórie, musíme začať Clevelandskou dohodou Slovenskej ligy a Českého národného združenia z 22. 10. 1915 „o spojení českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov … s vlastným slovenským snemom, vlastnou štátnou správou a s vlastnou finančnou a politickou správou Slovenska“. Z nej principiálne vychádzal česko-slovenský zahraničný odboj počas celej prvej svetovej vojny, ona podmieňovala jeho podporu zo strany zahraničných krajanov i mocností Dohody a až do konca vojny ona predstavovala pre mocnosti Dohody model budúceho štátoprávneho usporiadania strednej Európy.
Ku koncu vojny sa však tento štátoprávny model budúceho Česko-Slovenska stal pre koloniálne zámery českej politiky už nevyhovujúci a tak na podnet T. G. Masaryka podpísali predstavitelia slovenských a českých spolkov 30. 5. 1918 Pittsburskú dohodu. V nej už predstavitelia Slovákov ustúpili od rovnoprávneho a plnoprávneho federatívneho usporiadania a prijali asymetrický model centralizovaného českého štátu s vágne formulovanou autonómiou Slovenska, o ktorej mali definitívne rozhodnúť až ľudom zvolení poslanci vo vlasti! Stalo sa to na základe Masarykovho klamstva, že mocnosti Dohody nechcú súhlasiť s povojnovým vytváraním viacnárodných štátov, hoci už vtedy súhlasili s vytvorením Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov – neskoršej Juhoslávie. Pohoršený M. R. Štefánik dohodu nepodpísal. Podpísal ju však T. G. Masaryk, ktorý neskôr, keď bolo treba splniť v dohode zakotvenú autonómiu Slovenska, svoj vlastnoručný podpis niekoľkokrát celkom bezočivo zaprel! Ba nehanbil sa ani najhorších podlostí, keď napríklad vo francúzskych novinách „Le Petit Parisien“ 14. 9. 1921 vyhlásil, že „Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy“! A o definitívnom usporiadaní Česko-Slovenska tiež nerozhodli vo vlasti slobodne zvolení zástupcovia ľudu. Naopak, rozhodli o tom „hezky-česky“ nikým nezvolení a len pražskou hradnou klikou vymenovaní „poslanci“ pražského „Dočasného národného zhromaždenia“. A rozhodli o tom 29. 2. 1920 (teda necelých sedem týždňov pred prvými parlamentnými voľbami!) prijatím definitívnej (!) ústavy štátu. V tejto ústave zbavili slovenský národ možnosti uplatniť svoje právo na sebaurčenie, vyhlásili českú fikciu „československého národa“ a „československého jazyka“ a spoločný štát Česko-Slovensko (tak je kodifikovaný vo všetkých medzinárodných zmluvách po skončení prvej svetovej vojny!) svojvoľne premenili na český unitárny štát „Československá republika“ – bez federácie, bez spojovníka i bez autonómie Slovenska i Podkarpatskej Rusi (tá bola dokonca k Česko-Slovensku pripojená s výslovnou podmienkou poskytnutia plnej autonómie!).
Bez akejkoľvek zaujatosti a na základe objektívnych faktov a udalostí musíme teda konštatovať, že česká politika svojím nacionalistickým egoizmom zmenila nádejné spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte na dvadsaťročný zápas Slovákov o svoje základné národné práva proti českému vnútroštátnemu kolonializmu. Budúci rozklad a nevyhnutný rozpad Česko-Slovenska sa preto začal už pred jeho vznikom českými kolonialistickými podvodmi v Pittsburskej dohode 30. 5. 1918 a zavŕšil sa českým kolonialistickým deformovaním novovzniknutého štátu v Ústave ČSR 29. 2. 1920. Všetko ostatné bolo už len zápasom proti českému vnútroštátnemu kolonializmu a cestou k nevyhnutnému rozpadu tohto českého unitárneho štátu.
Pre objektívneho pozorovateľa je teda celkom jasné, že cesta k 14. marcu 1939 sa začala už od 30. 5. 1918 a najneskôr 29. 2. 1920 – všetky ďalšie rozhodujúce vnútroštátne udalosti, ktoré potom nasledovali, boli už len následkom a dôsledkom uvedených dvoch dátumov! Ešte predtým si však objasnime jeden veľmi pozoruhodný jav – nepriatelia slovenského národa a nášho najzákladnejšieho práva – práva na sebaurčenie ešte aj dnes pripomínajú, že slovenskí politici v rokoch 1918-1939 neusilovali o štátnu samostatnosť Slovenska, ale „len“ o autonómiu a že teda štátna samostatnosť prvej Slovenskej republiky je iba akýmsi „produktom slovenského separatizmu či dokonca fašizmu“. Argumentácia hlupákov pre hlupákov! Slovenskí politici po roku 1918 a hlavne po 29. 2. 1920 naozaj nemohli usilovať o štátnu samostatnosť Slovenska, lebo to bol v zmysle ústavy a zákonov českej ČSR protištátny trestný čin (Česi ich prenasledovali a zatvárali už aj za ich zápas o autonómiu Slovenska, zakotvenú v Pittsburskej dohode). To však nezbavuje nijaký národ práva na sebaurčenie – a práve to sa naplno prejavilo v kritických rokoch 1938 a 1939! Pripomeňme si teda aspoň niektoré hlavné udalosti z týchto kapitol moderných dejín slovenského národa: 28. 8. 1919 odcestovala delegácia Slovenskej ľudovej strany (A. Hlinka, F. Jehlička, J. Rudinský, Š. Mnoheľ a J. Kubala) tajne do Paríža na mierovú konferenciu, aby sa pokúsila o vyriešenie rovnoprávneho postavenia Slovenska vo vznikajúcom Česko-Slovensku. Na zákrok E. Beneša boli z Francúzska vyhostení a 9. 10. 1919 bol A. Hlinka protizákonne uväznený v Mírove – z väzenia ho vyslobodilo až jeho zvolenie za poslanca v prvých parlamentných voľbách.
28. 7. 1921 Konferencia veľvyslancov na podnet E. Beneša prisúdila Poľsku 25 slovenských obcí Oravy a Spiša ako náhradu za Čechmi neoprávnene obsadené poľské Tešínsko.
11. 1. 1922 predseda Slovenskej národnej strany Emil Stodola predložil E. Benešovi Memorandum o autonómii Slovenska s požiadavkou garantovať ju v Ústave.
3. 8. 1922 zjazd SNS vydal Žilinské memorandum, adresované prezidentovi ČSR, Spoločnosti národov a Konferencii veľvyslancov v Paríži s požiadavkou na autonómiu slovenského národa v zmysle samourčovacieho práva.
20. 9. 1922 české (!) organizácie v USA vydali v Clevelande vyhlásenie s požiadavkou včleniť autonómiu Slovenska do Ústavy ČSR.
1. 5. 1923 Slovenská liga v Amerike osobitným memorandom vyzvala prezidenta ČSR a pražské Národné zhromaždenie, aby bola Pittsburská dohoda včlenená do Ústavy ČSR.
Slovenská ľudová strana (neskoršie HSĽS) predložila v pražskom parlamente tri oficiálne návrhy na autonómiu Slovenska – 25. 1. 1922, 8. 5. 1930 a 19. 8. 1938. Všetky návrhy boli odmietnuté bez prerokovania v NZ! Pritom HSĽS vo voľbách 30. 9. 1923 získala 34,7% hlasov a bola až do roku 1945 najsilnejšou stranou na Slovensku.
Pod tlakom tohto českého centralizmu a vnútroštátneho kolonializmu 16. 10. 1932 vo Zvolene Andrej Hlinka a Martin Rázus vytvorili autonomistický blok HSĽS-SNS s cieľom zabezpečiť plnoprávne postavenie slovenského národa v „spoločnom štáte“ ČSR.
Česká politika reagovala na tieto oprávnené požiadavky Slovákov ich šikanovaním a väznením a arogantným odmietaním ich návrhov, hoci v nich nebolo nič „separatistické“

Nem ismerős szöveg, ma a szlovákok mondják ugyanazt, amit a csehek mondtak.

Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy

Masaryk: Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy

Masaryk: Nincsen szlovák nemzet, ez csak a magyar propaganda kitalálmánya

2010.02.07.

Andrej Hlinka o základných požiadavkách pre slovenský národa – autonómiát követelt, ezért a csehek börtönbe vetették.

…na základe Masarykovho klamstva, že mocnosti Dohody nechcú súhlasiť s povojnovým vytváraním viacnárodných štátov, … T. G. Masaryk: vo francúzskych novinách „Le Petit Parisien“ 14. 9. 1921 vyhlásil, že „Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy“!

Milan Krajniak / Koláž Slávka Stankovičová (12.7.2002)

V škole sme sa učili, že v Uhorsku Slovákov za obhajobu slovenského národa zatvárali. Medzi politických väzňov v Uhorsku patril aj Andrej Hlinka. Málokto však vie, že táto Veľká Postava Slovenského Národa (VPSN) sedela nielen v uhorskej, ale aj v česko-slovenskej base. Andrej Hlinka bol totiž veľmi tvrdohlavý a nekompromisný politik. Aj vďaka týmto vlastnostiam bol najpopulárnejším slovenským politikom prvých štyridsiatich rokov 20. storočia.

Andrej Hlinka podobne ako Milan Hodža pochopil, že slovenská politika musí mať podporu širokých ľudových vrstiev. Vtedajšie Uhorsko bolo konfesionálne veľmi rôznorodé – s veľmi silným zastúpením luteránov či kalvínov. Liberálne prostredie vtedajšieho Uhorska nekorešpondovalo s konzervatívnou orientáciou obyvateľov Slovenska. Hlinka sa preto rozhodol vytvoriť svoju masovú voličskú základňu z konzervatívnych slovenských katolíkov. Najskôr podporoval celouhorskú ľudovú stranu grófa Zichyho. Po nesplnení sľubov voči Slovákom založil v roku 1905 Slovenskú ľudovú stranu. V roku 1913 sa Hlinka stal jej predsedom a zostal ním až do svojej smrti. V hospodárskej oblasti sa Hlinka sústredil rovnako ako Hodža na zakladanie svojpomocných družstiev. Jeho politické hnutie tak získalo potrebný sociálny rozmer nevyhnutný pri oslovovaní slovenského voliča.

Za údajné poburovanie pri predvolebnej kampani bol v roku 1906 Andrej Hlinka odsúdený na dva roky väzenia. Maďarská vláda sa nevedela zmieriť s tým, že vo voľbách získali Slováci „až“ sedem poslancov, z toho šiesti sa hlásili práve k Slovenskej ľudovej strane. Počas Hlinkovho pobytu vo väzení nariadil biskup Párvy vysviacku kostola v Černovej pri Ružomberku, kde Hlinka pôsobil ako kňaz. Veriaci však nechceli dopustiť vysvätenie kostola bez Andreja Hlinku. Vysviacka sa konala 27.10. 1907 a veriaci nechceli do Černovej pustiť delegácie na kočoch ani žandárov. Ružomberský slúžny dal príkaz strieľať. Žandári zastrelili 15 veriacich, 10 zranili ťažko a 60 ľahko. Proti tomuto masakru verejne vystúpili známe európske osobnosti ako nositeľ Nobelovej ceny B. Bjornson, L. N. Tolstoj, či anglický novinár Seton-Watson. Slovenská otázka sa prvýkrát stala otázkou medzinárodnou.

V roku 1918 vyriekol Hlinka pamätnú vetu, ktorou sa slovenská elita definitívne priklonila k česko-slovenskej orientácii: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa spojiť s Čechmi.“ Jeho argumentom bola aj Pittsburská dohoda, ktorú podpísal T. G. Masaryk s predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov 31. mája 1918. Táto dohoda zaručovala Slovákom autonómne postavenie v Československu. Slováci sa od Čechov mali dočkať naplnenia svojho štátoprávneho programu predloženého cisárovi Františkovi Jozefovi v roku 1861. Pittsburská dohoda garantovala Slovákom v Československu vlastný snem, súdy a slovenčinu ako úradný jazyk.

Po skončení vojny v novembri 1918 však Masaryk s Benešom „zmenili pravidlá hry“. Pri vyjednávaní vo Versailles nebolo o autonómii pre Slovensko ani reči. Masaryk s Benešom presadzovali čechoslovakizmus a centralizmus. Hlinka mal oprávnený pocit, že Slováci boli podvedení. V auguste 1919 sa preto tajne vybral do Versailles, aby dohodové mocnosti informoval o nelichotivom postavení Slovenska v novovzniknutom Československu. Benešova a Masarykova pozícia však bola vtedy natoľko silná, že Hlinkove názory nikto nebral na vedomie. Po návrate na Slovensko československá vláda Hlinku zatkla a v Česku ho internovala. Z väzenia sa dostal iba vďaka poslaneckej imunite, keďže bol vo voľbách v roku 1920 zvolený za poslanca česko-slovenského parlamentu.

V roku 1925 sa Slovenská ľudová strana premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Pod týmto názvom vyhrala s 34 percentami na Slovensku parlamentné voľby a získala dvojnásobný počet hlasov oproti Hodžovým agrárnikom. Základným programovým smerovaním HSĽS bola požiadavka autonómie a obhajoba konzervatívnych hodnôt. S týmto programom získavala HSĽS od roku 1925 až do konca prvej ČSR viac ako 50% hlasov Slovákov.

V roku 1933 začali ľudáci organizovať Pribinove slávnosti v Nitre ako pripomenutie si 1100. výročia posvätenia prvého kresťanského kostola na Slovensku. Vláda si uvedomila, že Pribinove slávnosti by sa mohli stať demonštráciou podpory Slovákov Hlinkovej politike, preto prevzala organizáciu slávností do vlastných rúk. Oficiálnym rečníkom mal byť predseda vlády Malypetr. Stotisícový dav mu však nedal prehovoriť a na pleciach vyniesol na tribúnu Hlinku s Rázusom. Až po Hlinkovom príhovore a jeho výzve si ľudia vypočuli aj prejav predsedu vlády. Pribinove slávnosti tak vyzneli presne opačne, ako vláda dúfala. Bol to Hlinkov triumf. Ak si uvedomíme, že v Novembri 1989 prichádzalo na Námestie SNP v Bratislave cez 50 tisíc ľudí a vezmeme do úvahy, že v roku 1933 boli možnosti dopravy oveľa obmedzenejšie ako dnes, stotisícová účasť na Pribinových slávnostiach bola dôkazom neodškriepiteľnej Hlinkovej charizmy a autority. Podobu vtedajšej demokracie v Československu možno ilustrovať na tom, že desiatky účastníkov Pribinových slávností boli len za účasť na tomto podujatí vyhodené z práce. Viacero z nich skončilo vo väzení. Správy v novinách o priebehu Pribinových slávností boli cenzurované vládou.

V roku 1938 sa zdalo, že Hlinkovi sa predsa len podarí presadiť autonómiu pre Slovensko. V júni toho roku sa totiž premiér Hodža pridal k požiadavke česko-slovenského vyrovnania. Hlinka však 7. augusta 1938 zomiera. Jeho pohreb sa stal dňom zmierenia slovenských politikov. Hlavným rečníkom na jeho pohrebe bol práve jeho dlhoročný politický súper Milan Hodža. Jeho prejav vysielali naživo v rozhlase.

Po smrti bolo Hlinkovo meno zneužité gardistami. Sám Hlinka je dnes prirovnávaný k Mečiarovi, vraj to bol rovnaký populista. Opak je pravdou. Celých štyridsať rokov presadzoval Hlinka v slovenskej politike tie isté konzervatívne hodnoty a autonómiu pre Slovensko. Nikdy sa neodchýlil od svojho politického kurzu. Bol typom politika, ktorý nelavíroval, išiel za svojím cieľom a pre svoje presvedčenie bol ochotný nechať sa aj zavrieť. Slovenský národ to cítil, a preto ho dlhé desaťročia až do jeho smrti nasledoval. Odvtedy čakáme na politika so schopnosťou získať masovú podporu pre program, ktorý stojí za to presadzovať.

http://www.inzine.sk/article.asp?art=7425

Ako došlo k 14. marcu 1939

Július Handžárik

Rozpad Rakúsko-Uhorska v roku 1918 znamenal nacionálnu záchranu slovenského i českého národa. Situácia Slovákov v pomaďarčujúcom uhorskom žalári národov je dostatočne známa, ale treba pripomenúť, že ani Česi na tom neboli s procesom ponemčovania lepšie. Skôr naopak, veď podľa sčítania ľudu v roku 1921 činil percentuálny podiel občanov nemeckej národnosti v Čechách 32,6%, na Morave 20,6% a v Sliezsku dokonca 42,1%, kým na Slovensku podiel občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti (väčšinou násilne pomaďarčených Slovákov a pobalamútených maďarónov) činil spolu 21,3%.
Vznik Česko-Slovenska zastavil túto genocídnu asimiláciu a poskytol slovenskému i českému národu šancu na ich ďalší rozvoj v podmienkach národnej slobody a štátnej suverenity. Šancu, ktorá bola slovenskému národu zo strany českej politiky znemožnená už pred vznikom spoločného štátu a bola sústavne marená až do jeho zániku. Neuškodí, ak si pripomenieme aspoň hlavné udalosti, ktoré pozitívne alebo negatívne zásadným spôsobom ovplyvnili vznik, stabilitu i zánik česko-slovenského štátu.
Ak nechceme zabiehať až do predhistórie, musíme začať Clevelandskou dohodou Slovenskej ligy a Českého národného združenia z 22. 10. 1915 „o spojení českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov … s vlastným slovenským snemom, vlastnou štátnou správou a s vlastnou finančnou a politickou správou Slovenska“. Z nej principiálne vychádzal česko-slovenský zahraničný odboj počas celej prvej svetovej vojny, ona podmieňovala jeho podporu zo strany zahraničných krajanov i mocností Dohody a až do konca vojny ona predstavovala pre mocnosti Dohody model budúceho štátoprávneho usporiadania strednej Európy.
Ku koncu vojny sa však tento štátoprávny model budúceho Česko-Slovenska stal pre koloniálne zámery českej politiky už nevyhovujúci a tak na podnet T. G. Masaryka podpísali predstavitelia slovenských a českých spolkov 30. 5. 1918 Pittsburskú dohodu. V nej už predstavitelia Slovákov ustúpili od rovnoprávneho a plnoprávneho federatívneho usporiadania a prijali asymetrický model centralizovaného českého štátu s vágne formulovanou autonómiou Slovenska, o ktorej mali definitívne rozhodnúť až ľudom zvolení poslanci vo vlasti! Stalo sa to na základe Masarykovho klamstva, že mocnosti Dohody nechcú súhlasiť s povojnovým vytváraním viacnárodných štátov, hoci už vtedy súhlasili s vytvorením Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov – neskoršej Juhoslávie. Pohoršený M. R. Štefánik dohodu nepodpísal. Podpísal ju však T. G. Masaryk, ktorý neskôr, keď bolo treba splniť v dohode zakotvenú autonómiu Slovenska, svoj vlastnoručný podpis niekoľkokrát celkom bezočivo zaprel! Ba nehanbil sa ani najhorších podlostí, keď napríklad vo francúzskych novinách „Le Petit Parisien“ 14. 9. 1921 vyhlásil, že „Niet slovenského národa, je to len výmysel maďarskej propagandy“! A o definitívnom usporiadaní Česko-Slovenska tiež nerozhodli vo vlasti slobodne zvolení zástupcovia ľudu. Naopak, rozhodli o tom „hezky-česky“ nikým nezvolení a len pražskou hradnou klikou vymenovaní „poslanci“ pražského „Dočasného národného zhromaždenia“. A rozhodli o tom 29. 2. 1920 (teda necelých sedem týždňov pred prvými parlamentnými voľbami!) prijatím definitívnej (!) ústavy štátu. V tejto ústave zbavili slovenský národ možnosti uplatniť svoje právo na sebaurčenie, vyhlásili českú fikciu „československého národa“ a „československého jazyka“ a spoločný štát Česko-Slovensko (tak je kodifikovaný vo všetkých medzinárodných zmluvách po skončení prvej svetovej vojny!) svojvoľne premenili na český unitárny štát „Československá republika“ – bez federácie, bez spojovníka i bez autonómie Slovenska i Podkarpatskej Rusi (tá bola dokonca k Česko-Slovensku pripojená s výslovnou podmienkou poskytnutia plnej autonómie!).
Bez akejkoľvek zaujatosti a na základe objektívnych faktov a udalostí musíme teda konštatovať, že česká politika svojím nacionalistickým egoizmom zmenila nádejné spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte na dvadsaťročný zápas Slovákov o svoje základné národné práva proti českému vnútroštátnemu kolonializmu. Budúci rozklad a nevyhnutný rozpad Česko-Slovenska sa preto začal už pred jeho vznikom českými kolonialistickými podvodmi v Pittsburskej dohode 30. 5. 1918 a zavŕšil sa českým kolonialistickým deformovaním novovzniknutého štátu v Ústave ČSR 29. 2. 1920. Všetko ostatné bolo už len zápasom proti českému vnútroštátnemu kolonializmu a cestou k nevyhnutnému rozpadu tohto českého unitárneho štátu.
Pre objektívneho pozorovateľa je teda celkom jasné, že cesta k 14. marcu 1939 sa začala už od 30. 5. 1918 a najneskôr 29. 2. 1920 – všetky ďalšie rozhodujúce vnútroštátne udalosti, ktoré potom nasledovali, boli už len následkom a dôsledkom uvedených dvoch dátumov! Ešte predtým si však objasnime jeden veľmi pozoruhodný jav – nepriatelia slovenského národa a nášho najzákladnejšieho práva – práva na sebaurčenie ešte aj dnes pripomínajú, že slovenskí politici v rokoch 1918-1939 neusilovali o štátnu samostatnosť Slovenska, ale „len“ o autonómiu a že teda štátna samostatnosť prvej Slovenskej republiky je iba akýmsi „produktom slovenského separatizmu či dokonca fašizmu“. Argumentácia hlupákov pre hlupákov! Slovenskí politici po roku 1918 a hlavne po 29. 2. 1920 naozaj nemohli usilovať o štátnu samostatnosť Slovenska, lebo to bol v zmysle ústavy a zákonov českej ČSR protištátny trestný čin (Česi ich prenasledovali a zatvárali už aj za ich zápas o autonómiu Slovenska, zakotvenú v Pittsburskej dohode). To však nezbavuje nijaký národ práva na sebaurčenie – a práve to sa naplno prejavilo v kritických rokoch 1938 a 1939! Pripomeňme si teda aspoň niektoré hlavné udalosti z týchto kapitol moderných dejín slovenského národa: 28. 8. 1919 odcestovala delegácia Slovenskej ľudovej strany (A. Hlinka, F. Jehlička, J. Rudinský, Š. Mnoheľ a J. Kubala) tajne do Paríža na mierovú konferenciu, aby sa pokúsila o vyriešenie rovnoprávneho postavenia Slovenska vo vznikajúcom Česko-Slovensku. Na zákrok E. Beneša boli z Francúzska vyhostení a 9. 10. 1919 bol A. Hlinka protizákonne uväznený v Mírove – z väzenia ho vyslobodilo až jeho zvolenie za poslanca v prvých parlamentných voľbách.
28. 7. 1921 Konferencia veľvyslancov na podnet E. Beneša prisúdila Poľsku 25 slovenských obcí Oravy a Spiša ako náhradu za Čechmi neoprávnene obsadené poľské Tešínsko.
11. 1. 1922 predseda Slovenskej národnej strany Emil Stodola predložil E. Benešovi Memorandum o autonómii Slovenska s požiadavkou garantovať ju v Ústave.
3. 8. 1922 zjazd SNS vydal Žilinské memorandum, adresované prezidentovi ČSR, Spoločnosti národov a Konferencii veľvyslancov v Paríži s požiadavkou na autonómiu slovenského národa v zmysle samourčovacieho práva.
20. 9. 1922 české (!) organizácie v USA vydali v Clevelande vyhlásenie s požiadavkou včleniť autonómiu Slovenska do Ústavy ČSR.
1. 5. 1923 Slovenská liga v Amerike osobitným memorandom vyzvala prezidenta ČSR a pražské Národné zhromaždenie, aby bola Pittsburská dohoda včlenená do Ústavy ČSR.
Slovenská ľudová strana (neskoršie HSĽS) predložila v pražskom parlamente tri oficiálne návrhy na autonómiu Slovenska – 25. 1. 1922, 8. 5. 1930 a 19. 8. 1938. Všetky návrhy boli odmietnuté bez prerokovania v NZ! Pritom HSĽS vo voľbách 30. 9. 1923 získala 34,7% hlasov a bola až do roku 1945 najsilnejšou stranou na Slovensku.
Pod tlakom tohto českého centralizmu a vnútroštátneho kolonializmu 16. 10. 1932 vo Zvolene Andrej Hlinka a Martin Rázus vytvorili autonomistický blok HSĽS-SNS s cieľom zabezpečiť plnoprávne postavenie slovenského národa v „spoločnom štáte“ ČSR.
Česká politika reagovala na tieto oprávnené požiadavky Slovákov ich šikanovaním a väznením a arogantným odmietaním ich návrhov, hoci v nich nebolo nič „separatistické“

Nem ismerős szöveg, ma a szlovákok mondják ugyanazt, amit a csehek mondtak.