Rádioaktívny odpad k nám už môže prísť, ale do akej miery sa ho musíme obávať?

Ako sme už informovali, novela zákona z minulého novembra opäť umožnila dovoz rádioaktívneho odpadu zo zahraničia na Slovensko. Zmenu legislatívy predložili vládni poslanci, pričom obišli štandardný legislatívny proces vládneho kabinetu. K zákonu o kritickej infraštruktúre predložili totiž nesúvisiaci návrh, ktorý povolil dovoz rádioaktívneho odpadu. Minister životného prostredia Tomáš Taraba, nominant SNS, sa snaží od tejto záležitosti dištancovať. V stanovisku pre štátnu tlačovú agentúru TASR zodpovednosť odmietol a zdôraznil, že išlo o iniciatívu poslancov. Zároveň však nepovažuje za zlý krok, že parlament zrušil zákaz dovozu rádioaktívneho odpadu. Podľa neho to štátnej spoločnosti, ktorá sa zaoberá spracovaním odpadu, opäť umožní dosahovať značné príjmy. Tento zákaz bol pritom zavedený ešte v roku 2021 ministrom životného prostredia Jánom Budajom (v tom čase OĽaNO, dnes Demokrati) so súhlasným stanoviskom ministerstva hospodárstva.

Bude to dobrý obchod?

Vo svojom vyhlásení Taraba zdôraznil, že štátna spoločnosť JAVYS, ktorá sa zaoberá spracovaním rádioaktívneho odpadu, disponuje všetkými potrebnými povoleniami a technológiami potrebnými na jeho spracovanie. Tieto však boli v dôsledku zákazu v poslednom období nevyužité. Podľa ministra môže štát prostredníctvom spracovania odpadu zo zahraničia získať miliónové príjmy. JAVYS v minulosti spracovával odpad pochádzajúci najmä z Talianska, Nemecka a Česka. Minister uviedol, že v budúcnosti pôjde o materiály s nízkou úrovňou aktivity, ako sú ochranné odevy používané v jadrových elektrárňach, ktoré budú spaľované. Taraba zdôraznil, že tento proces nebude mať žiadne negatívne dôsledky na životné prostredie. „Do životného prostredia sa nedostane nič,“ – dodal.

Opozičná strana Progresívne Slovensko (PS) ešte koncom minulého roka kritizovala zrušenie zákazu. Neodmietla však priamo spracovanie odpadu zo zahraničia, ale upozornila, že v minulosti príslušné orgány o tejto činnosti nekomunikovali korektne a neposkytli verejnosti dostatočné informácie. Ivan Štefunko, poslanec strany, navyše spochybnil, či je takýto import ekonomicky skutočne výrazne výhodný.

Je to nebezpečné?

JAVYS prevádzkuje spaľovňu rádioaktívneho odpadu v Jaslovských Bohuniciach pri tamojšej jadrovej elektrárni, kde by pravdepodobne prebiehalo spracovanie importovaného odpadu. Dr. Péter Zagyvai, docent z Katedry jadrovej techniky na Budapeštianskej technickej a ekonomickej univerzite, vysvetlil, že za rádioaktívny odpad sa považuje všetko, čo má o niečo vyššiu úroveň žiarenia ako okolité prostredie, ktoré nás obklopuje neustále, nezávisle od ľudskej činnosti.

Podľa Zagyvaia má spracovanie rádioaktívneho odpadu tri fázy. Prvou je zmenšenie objemu, napríklad spaľovaním, druhou je jeho premena na pevný stav a treťou konečné uloženie. Zmenšenie objemu je nevyhnutné, pretože špeciálne skladovanie je veľmi drahé, a preto sa podniky snažia minimalizovať objem týchto materiálov. „Cieľom je, aby sa do úložiska dostali iba skutočne rádioaktívne materiály a nie čisté látky,“ – vysvetlil.

Dr. Péter Zagyvai zdôraznil, že jadrová energetika podlieha prísnym medzinárodným pravidlám, ktoré na globálnej úrovni dohliada Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (IAEA), a v rámci Európy aj Euratom, orgán Európskej únie. Okrem toho si jednotlivé krajiny môžu stanoviť ešte prísnejšie podmienky pre túto oblasť. Podľa odborníka nie je zakázané presúvať rádioaktívny odpad medzi krajinami, ale prirodzeným cieľom každého štátu je, aby sa na jeho území množstvo takéhoto odpadu nezvyšovalo.

„Je možné, aby sa rádioaktívny odpad na účely spracovania alebo zmenšenia objemu previezol do inej krajiny, no následne musí byť spracovaný materiál vrátený do krajiny, odkiaľ pochádza,“ – vysvetlil Zagyvai. Na tento princíp sa odvolal aj minister životného prostredia, ktorý uviedol, že množstvo rádioaktívneho odpadu vstupujúceho na Slovensko musí zodpovedať množstvu, ktoré krajinu opustí. JAVYS v minulosti spracovával rádioaktívny odpad z Talianska presne podľa týchto pravidiel, pričom jeho cieľom bolo znížiť objem odpadu pred jeho návratom do krajiny pôvodu.

Dr. Zagyvai vysvetlil, že rádioaktívny odpad sa rozdeľuje do troch kategórií:  s nízkou, strednou, a vysokou aktivitou. Kľúčovým faktorom je dávka žiarenia, ktorá vyjadruje jeho zdravotný vplyv, a meria sa v jednotkách mikrosievertov za rok (μSv/rok). Za nízkoaktívny odpad sa považuje ten, ktorý neprekračuje dávku 10 μSv/rok. Pre porovnanie, konzumácia jedného banánu predstavuje dávku 0,1 μSv, zatiaľ čo zubný röntgen môže dosiahnuť 5 μSv.

Stredne aktívne materiály už majú vyššiu úroveň žiarenia, no stále neprodukujú významné množstvo tepla. Naopak, vysokoaktívny odpad tvorí najmä vyhorené uránové palivo, ktoré má vysokú rádioaktivitu a zároveň generuje značné množstvo tepla.

Odborník zároveň upozornil, že spracovanie rádioaktívneho odpadu s nízkou aktivitou môže predstavovať riziko predovšetkým pre zamestnancov takýchto zariadení. Avšak, dávky žiarenia, ktorým sú vystavení, sa veľmi prísne monitorujú. Zdôraznil, že látky uvoľnené do prostredia, ako napríklad dym vznikajúci pri spaľovaní, musia byť úplne bez žiarenia. „Dôležité je, aby všetko, čo je rádioaktívne, zostalo vnútri uzavretého systému,“ dodal. Zvyškový popol zo spaľovania sa následne stabilizuje, aby sa s ním dalo ľahšie manipulovať.

Zagyvai uviedol, že vyhorené uránové palivové články, teda rádioaktívny odpad s vysokou aktivitou, sa najskôr roky skladuje priamo v priestoroch elektrární, potom sa na 50-60 rokov umiestnia do dočasného úložiska. Až po tomto období sa rozhoduje o ich ďalšom osude. Zo Slovenska sa tento druh odpadu pred pádom režimu pravidelne vracal na miesto jeho pôvodu, do vtedajšieho Sovietskeho zväzu.