Ľudovít Sátor: „No, skapali tí hajzli!“

Súd vypočul jedného z kľúčových svedkov v prípade Döcherovej vraždy – muža, ktorý dlhé roky ukrýval celý arzenál zbraní mafiánskej skupiny pod vírivkou na terase svojho domu. Jeho svedectvo bolo tvrdým úderom pre prvého obžalovaného, Alexa Uszikova, prezývaného Turek. Druhý obžalovaný si však mohol mierne vydýchnuť, keďže svedok uviedol, že 2. februára 1999 nebol vykonávateľom vraždy Karol Bodoky, rodák z Rimavskej Soboty, ale Árpád Szamaránszky, známy ako Paprika – blízky spolupracovník Sátora, ktorý bol zavraždený už v roku 2005. Dvojnásobná vražda sa odohrala v budapeštianskom bare Palotás, kde bol popravený György Döcher a jeho spoločník, známy ako ” Misi Bolgár “.

Skôr než sa podrobnejšie pozrieme na obsah pojednávacích dní, ktoré sa konali 4. a 6. februára, pripomeňme si, o čom presne je prípad vraždy Györgya Döchera.

Vplyvného člena maďarského podsvetia, prezývaného Kostnatá ruka (Csontkezű), a jeho pomocníka Dimitrova Marinova Dimova, známeho ako Misi Bolgár, zavraždili 2. februára 1999 v Budapešti v podniku Palotás, ktorý všetci pamätníci nazývajú jednoducho Kicsi presszó (Malá kaviareň).

Prípad úzko súvisí s aktivitami dunajskostredskej mafie, a to nielen preto, že údajní páchatelia boli členmi obávanej žitnoostrovskej zločineckej skupiny. Podľa orgánov činných v trestnom konaní došlo medzi budapeštianskym podsvetím a dunajskostredskou mafiou k k vzájomnej výpomoci.

Podľa vyšetrovania sa na dohode podieľali Alex Uszikov (Turek), ktorý pôsobil v Budapešti a pred zmenou mena bol známy ako Sándor Haris, a Ľudovít Sátor, mafián zo Žitného ostrova. Táto dohoda mala dve fázy:

• Najskôr Sátor pomohol Turekovi odstrániť jeho najlepšieho priateľa, Györgya Döchera, ktorého 2. februára 1999 zavraždili v kaviarni Palotás v XV. budapeštianskom obvode.
• Na oplátku sa Turek len o niekoľko týždňov neskôr zúčastnil na masakre Pápayovcov v Dunajskej Strede, čím umožnil Sátorovi definitívne sa zbaviť rivalov a po dvoch rokoch krvavých mafiánskych vojen sa vrátiť do regiónu ako neohrozený boss.

Prvým obžalovaným v prípade vraždy Döchera je Alex Uszikov alias Turek, ktorý je považovaný za objednávateľa popravy. Druhým obžalovaným je Karol Bodoky, ktorý bol podľa polície jedným zo strelcov. Jeho vodičom v deň vraždy bol Árpád Szamaránszky, prezývaný Paprika, ktorý patril k najbližším ľuďom Sátora, no v roku 2005 ho rovnako ako mnohých iných odstránili.

Dňa 4. februára 2025 bol pred súdom vypočutý jeden z čašníkov z kaviarne Kicsi, ktorý bol možno prvým, kto si všimol páchateľa vchádzajúceho do podniku rázne a bez váhania. Bol to vysoký, športovo stavaný muž, ktorý mal tvár zakrytú šálom a na sebe dlhý kabát s veľkou kapucňou siahajúcou pod kolená. V rukách držal samopal Škorpión s tlmičom.

Čašník práve pripravoval kávu, keď si podozrivú postavu pri vchode všimol jeden zo stálych hostí, sediaci neďaleko baru, a sarkasticky poznamenal:
„Už sú fašiangy?“

Páchateľ zamieril priamo k Döcherovmu stolu a o niekoľko sekúnd neskôr vypálil dvadsať výstrelov v dvoj- až trojranových dávkach. Keď zazneli prvé výstrely, svedok sa okamžite skryl pod barový pult a podľa jeho slov sa celá kaviareň v priebehu okamihu naplnila zápachom strelného prachu.

Spod pultu vyliezol až po tom, čo strelec opustil miesto činu, no jasne si spomína, že vrah nemal na očiach slnečné okuliare. Práve tento detail je predmetom nezhôd medzi svedkami – niektorí totiž tvrdia, že ozbrojený muž mal na sebe slnečné okuliare.

Zaujímavým detailom je aj výpoveď čašníka, ktorý v kaviarni pracoval už tri roky. Výslovne uviedol, že predtým nikdy nevidel v podniku tých troch mužov v civilnom oblečení, o ktorých sa neskôr zistilo, že sú vojenskí dôstojníci. Títo muži boli v čase atentátu medzi hosťami kaviarne, pričom dnes už z nich žije len jeden – ktorého už súd v minulosti vypočul.

Táto skutočnosť môže byť čisto len náhoda, alebo môže podporiť špekuláciu, ktorá – aj keby bola pravdivá – sa pravdepodobne nikdy nepodarí dokázať. Podľa tejto teórie mohli byť v čase vraždy v kaviarni cielene prítomní členovia vojenskej kontrarozviedky.

Svedok číslo päť

Nasledujúci svedok – využijúc svoje právo – požiadal súd, aby ho neoslovovali jeho skutočným menom, a preto bol v ďalšom priebehu procesu označovaný len ako „svedok číslo päť“.

Prvého obžalovaného, teda Tureka, spoznal v polovici 80. rokov počas spoločnej vojenskej služby. „Čokoľvek sa stane, pre mňa je on stále priateľ,“ vyhlásil na jeho adresu. Druhého obžalovaného, Karola Bodokyho, poznal len zbežne – stretol sa s ním v jednom z rimavskosobotských nočných klubov, a dokonca mu raz na jednu noc poskytol svoj byt, aby tam mohol prespať. Po tejto epizóde sa však s ním už viac nestretol.

Svedok číslo päť konkrétne neprezradil, na akých základoch stojí jeho priateľstvo s Turekom, no uviedol, že po tom, ako sa v roku 1996 jeho priateľ József Prisztás stal obeťou atentátu (pričom po jeho smrti prevzal jeho obchodné záujmy, rovnako ako neskôr aj Prisztásovu vdovu), Turek a Döcher ho podporili. To mu podľa vlastných slov dobre padlo, pretože v tom čase v Budapešti rozhodne nebol obklopený hojnosťou priateľskej náklonnosti.

O rok neskôr, v roku 1997, sa niekto pokúsil zlikvidovať aj svedka číslo päť, no on prežil bombový útok a naďalej udržiaval priateľský vzťah s Turekom. Práve v´daka nemu spoznal ešte v 90. rokoch aj neskoršieho dunajskostredského mafiánskeho bosa, Ľudovíta Sátora, o ktorom pred súdom vyhlásil:

„Bol to veľmi zábavný chlap, šokovalo ma, z čoho je podozrievaný. Nikdy sa nesnažil pôsobiť ako nejaký tvrďas, bol vtipný a bola s ním sranda.“

Keď sudca Dr. Sándor Berczeli konfrontoval svedka s otázkou, aký vzťah mal so Sátorom, svedok číslo päť odpovedal jednoducho: „Vyhral som od neho peniaze v kartách.“

Keď sa ho následne spýtali, prečo počas jedného a pol roka splácal hypotéku na Turekov dom, kým bol vo väzbe, a neskôr mu poskytol svoje pancierované Range Rover a takisto finančne podporoval jeho stavebné projekty, svedok opäť reagoval svojsky:

„Takto ma vychovali moji rodičia. Priateľov neodhazujeme, iba tých, ktorí spravia niečo zlé. Keď svieti slnko, má človek veľa priateľov. Keď prší, už ich nemá.“

Olejár strýka Sevu

Na jednom z pojednávaní v prípade Döcher v roku 2024 už padlo meno Szemjona Mogiljeviča, mafiánskej postavy, ktorá sa v 90. rokoch zdržiavala v Maďarsku. Teraz sa však opäť objavil v súvislosti s výpoveďou jedného z hlavných svedkov. Tentoraz už nešlo o niekdajšieho osobného strážcu „Strýka Sevu“, ale o jeho olejárskeho „obchodného partnera“, Józsefa E..

Tento Srb s maďarskými koreňmi na súde vypovedal, že v 90. rokoch obchodoval s ropou, ktorú údajne vďaka Mogiljevičovi dokázal vo veľkých množstvách prepravovať z ruskej rafinérie až k ukrajinsko-maďarským hraniciam. Ropa bola ešte na ukrajinskej strane predaná miestnym odberateľom – ktorí ju podľa všetkého využívali v tom čase na mimoriadne výnosný biznis, takzvaný podvod s vykurovacím olejom, teda daňové podvody s palivami.

To, že aký obrovský biznis to bol v tej dobe, najlepšie dokresluje skutočnosť, že svedok vo svojej výpovedi uviedol: týždenne uzatváral obchody v hotovosti v hodnote pol milióna až milión dolárov. Jeho najväčším problémom vtedy bolo, že ho mohli kedykoľvek prepadnúť.

Preto bezpečnostné opatrenia nepodcenil – jazdil v obrnenom Mercedese S600 a pri sebe mal nezákonne držané samopaly, ručné zbrane a granáty.

A prečo bo vlastne predvolaný ako svedok na súdne pojednávanie v prípade Döchera?

József E. podľa vlastných slov už nepotreboval spomínané zbrane, ktoré uchovával vo vodotesnej plastovej debne a v hermeticky uzavretej taške – aby ich v prípade potreby mohol aj zakopať.

A tu sa do príbehu zapája Turek, ktorého poznal tak, že v istom období využívali služby toho istého právnika. Na súde sa József E. o zbraniach vyjadril takto:

„Mohol to byť rok 1996 alebo 1997, keď som začal vystupovať z biznisu s ropou, pretože som si už zarobil dosť peňazí a zároveň to bolo čoraz rizikovejšie a náročnejšie na vyúčtovanie. Prepravu hotovosti sa mi podarilo vyriešiť oficiálnou cestou, takže som už zbrane nepotreboval. Turek mal vtedy nejaký problém, ja som mal zase tú tašku so zbraňami, takže sme ju zakopali v lese vedľa jeho domu. Údajne neskôr tie zbrane našli policajti u muža menom Csos. Dostali sa k nemu tak, že Turek ich vyhrabal pomocou detektora kovov – aspoň tak som to počul. Boli tam dve maďarské samopaly AMD, tri pištole a päť ručných granátov. Ku každej zbrani bol aj tlmič.”

Na to sudca upozornil Józsefa E., že počas policajného výsluchu okrem spomínaných zbraní hovoril aj o samopaloch Škorpión. Svedok to však kategoricky odmietol a nevedel vysvetliť, prečo sa v jeho predchádzajúcom výsluchu v zápisnici objavila informácia, že v danej taške sa nachádzali aj samopaly Škorpión.

Muž menom Csos: pravá ruka Tureka

Počas súdneho pojednávania 6. februára konečne dostal slovo aj jeden z kľúčových svedkov v prípade vraždy Györgya Döchera, András B., ktorého v doterajšom procese väčšina ľudí poznala len pod prezývkami Csos alebo Pészi. Práve on bol tým, kto po zatknutí Tureka v roku 2021 odovzdal polícii jeho tajný arzenál zbraní, ktoré boli ukryté v jeho vlastnom dome, konkrétne v servisnej šachte pod vírivkou na terase. Časť týchto zbraní mala údajne pochádzať od predchádzajúceho svedka, Józsefa E.

Úloha Csosa v tomto prípade je zásadná, pretože Turek stavia svoju obhajobu práve na tom, že vraždu Györgya Döchera si neobjednal on, ale práve menovaný Csos, ktorý sa mal dohodnúť na likvidácii  Döchera s Ľudovítom Sátorom. Svedok túto verziu rázne odmieta.

András B., ktorý mal cez prvého obžalovaného dobré vzťahy aj s členmi Sátorovej mafie, bol blízkym priateľom Tureka už od 80. rokov. Trávili spolu veľa času a neskôr sa ako spolupáchatelia podieľali na rôznych majetkových trestných činoch. Csosa aj zadržali v zahraničí pre podvody s kreditnými kartami, no keď ho v roku 1990 prepustili, Turek už mal blízke vzťahy s Döcherom. Hoci s Turekom zostali v kontakte, ich priateľstvo už nebolo také intenzívne ako predtým – Turek a Döcher totiž tvorili nerozlučnú dvojicu.

Napriek tomu, keď oboch menovaných v 90. rokoch uväznili, Csos im zabezpečoval právnikov, roky im posielal balíky, zúčastňoval sa na všetkých ich súdnych pojednávaniach a neustále s nimi udržiaval kontakt.

Deň vraždy

V roku 1999 Csos uýž dobre poznal Sátora, ktorý už dlhší čas žil v Budapešti, ako aj jeho ľudí – medzi nimi Andora Reisza, Karola Bodokyho, či Árpáda Szamaránszkeho, prezývaného tiež Paprika. V deň vraždy Györgya Döchera sa svedok nachádzal vo vlastnom autoservise, keď sa telefonicky dozvedel šokujúcu správu – Döchera zastrelili v Kicsi kaviarni.

Okamžite sa ponáhľal na miesto činu, kde našiel Döcherovu manželku v slzách. Keď sa k nej priblížil, najprv len vzlykajúc dokázala povedať jedinú vetu o maskovanom vrahovi:
„Bol ako samotná smrť!“

Döcherova vdova následne poskytla B. Andrásovi opis páchateľa, vďaka čomu si svedok uvedomil, kto mohol byť vrahom. „Dlhý čierny kabát, slnečné okuliare a šál,“ povedala žena. Csos si však spomenul, že v ten deň ráno už videl niekoho oblečeného presne takto. Na túto chvíľu si na súde spomínal nasledovne:

„V ten deň som šiel po Árpáda Szamaránszkeho, teda Papriku, a Andora Reisza k nim domov a odviezol som ich k autu – Ford Escortu, ktorý ešte predtým priviezli do mojej garáže. Obaja boli oblečení v takých trhových, veľmi bizarných teplákových súpravách. (…) Paprika mal na sebe dlhý čierny kabát s kapucňou a dlhý biely šál. Paprika si sadol na miesto spolujazdca, Andor za volant a odišli. O dve-tri hodiny neskôr som sa dozvedel o Gyuriho smrti.“

Svedok na pojednávaní nevedel poskytnúť informácie z prvej ruky o tom, kto si objednal vraždu Györgya Döchera, no na základe informácií, ktoré získal pri Kicsi kaviarni, bol presvedčený, že vrahom bol Paprika. Navyše, v tom čase už zbrane neboli zakopané, ale ukryté v byte, ktorý mal prenajatý samotný svedok. Práve v tomto byte prespali v noci pred vraždou Reisz a Paprika. Csos zároveň zdôraznil: „Použitú zbraň už nebolo možné vrátiť k ostatným, ‚čistým‘ zbraniam.“

V čase vraždy sa Turek nachádzal v Nemecku a podľa svedka po návrate domov vyhlasoval, že za každú cenu zistí, kto stojí za vraždou. S iróniou však dodal, že Turek sa neskôr s Paprikom nepobil, nemali žiadny konflikt, takže to s tým pátraním asi nebral až tak vážne.

Sudca sa ho následne spýtal, prečo neprezradil Döcherovej vdove, kto mohol byť vrahom, ak mu to bolo už vtedy také jasné. Csos odpovedal:

„Keby som jej povedal, že to bol Paprika, Kata by to oznámila polícii, a na druhý deň by som už nemal hlavu. Teda mal by som, ale nie na tele.“

Podľa svedka Turek presne vedel, kto boli páchatelia, no údajne o tom medzi sebou nikdy nehovorili. András B. priznal, že mal na prípade svoj podiel, keďže to bol práve on, kto odviezol páchateľov z bytu, avšak tvrdil, že netušil, na čo sa chystajú.

Z tejto časti výpovede mohol mať najväčšiu radosť druhý obžalovaný, Karol Bodoky, pretože podľa svedka bol vrahom Paprika, jeho šoférom Andor Reisz, zatiaľ čo oficiálna obžaloba tvrdí, že šoférom bol Paprika a strelcom práve Bodoky Károly.

Dunajskostredská atmosféra

B. András sa snažil cez viaceré príklady ilustrovať, aké brutálne bolo prostredie v Dunajskej Strede. Napríklad povedal aj toto:
“Bolo to asi v roku 2000, keď mi zavolal Csaba Raisz, aby som prišiel do Dunajskej Stredy, lebo bude obrovská párty. Tou „párty“ bolo, že sme išli na jeden cintorín, konkrétne do domu smútku, a pozreli sme si toho chlapa, ktorého pred pár dňami vyhodili do vzduchu. Smiali sa na tom, že ruka mu stále zostala v polohe, ako keď naštartoval svoje Žiguli. Ako by som to povedal… Toto nebola renesančná partia.”

Zároveň stojí za zmienku, že zatiaľ čo Turek strávil päť rokov vo vyšetrovacej väzbe na Slovensku, András B. naďalej udržiaval kontakt s dunajskostredskou zločineckou organizáciou vedenou Sátorom. Zúčastňoval sa na viacerých oslavách a aj na Sátorových narodeninových večierkoch, kam mali prístup len tí, ktorí patrili k najužšiemu kruhu mafie.

To, že Csos mal blízko k Sátorovi, dokazuje aj fakt, že osudný večer, 25. marca 1999, keď v Dunajskej Strede došlo k masakru desiatich ľudí, strávil práve so Sátorom – a ešte žijúcim Tamásom Vidom, taktiež dunajskostredským mafiánom – v Budapešti.

„Išli sme do kina v Duna Pláze s Tamásom Vidom a Ľudovítom Sátorom. Počas filmu Sátor dostal telefonát, po ktorom sa okamžite dostal do výbornej nálady. Povedal: ‚No, skapali tí hajzli!‘ Potom sa oslavovalo celú noc.“

„Turek nedôveruje feťákom“

Podľa Andrása B. sa po smrti Györgya Döchera, Turek „spojil“ so Sátorom a stali sa partnermi – pričom Turek si bol vedomý toho, že Döchera zavraždili Dunajskostredčania.

Bolo verejne známe, že viacerí blízki ľudia Sátora mali problémy s drogami – medzi nimi aj druhý obžalovaný, Karol Bodoky.

Podľa Csosa mal Sátor k Bodokymu veľkú náklonnosť, a práve preto presťahoval muža z Rimavskej Soboty v 2000-tych rokoch do Dunajskej Stredy, aby tam v bezpečí dokázal skoncovať s drogami.

Svedok uviedol, že to bolo nevyhnutné, pretože ešte na prelome tisícročí mal Sátor jedného blízkeho priateľa, ktorého sa musel zbaviť práve kvôli drogám, a nechcel, aby sa podobná situácia zopakovala.

András B. hovoril na  súde o Zoltánovi Szerencsésovi, prezývanom „Zolkó“, postavou známeho z dunajskostredského podsvetia 90. rokov. Szerencsés zmizol bez stopy v roku 1999 a bývalí členovia zločineckej skupiny sa zhodujú v tom, že práve Sátor sa postaral o jeho „zmiznutie“, hoci bol jeho „veľmi blízkym harcovníkom“.

Svedok uviedol, že Szerencsés bol na protidrogovom liečení v Budapešti, potom však náhle zmizol. Svedok medzi riadkami naznačil, že Sátor možno o osude svojho priateľa nerozhodoval sám. Jeho vyjadrenie znelo nasledovne:
„Treba to chápať tak, že Turek neveril feťákom.“

Vypočutie svedka sa 6. februára nepodarilo uzavrieť, a preto bude jeho výpoveď pokračovať buď 16. februára, alebo počas plánovaných júnových pojednávaní. Prvému obžalovanému bude až vtedy umožnené klásť svedkovi otázky.