1
Fotka: Facebook- Robert Fico
Zdieľať
Na rozdiel od posledných rokov sa tohtoročnej vojenskej prehliadky v Moskve 9. mája zúčastní najmenej dve desiatky zahraničných štátnikov. Podľa ruskej propagandy to má dokazovať, že medzinárodná prestíž krajiny rastie – aj napriek agresii na Ukrajine. S odborníčkou na Rusko Dorkou Takácsy sme sa rozprávali o Deň víťazstva – o sviatku, ktorým si Rusko pripomína porážku nacistického Nemecka a ktorý sa stal najvýraznejším symbolom jeho štátnej ideológie.
Aký význam má Deň víťazstva pre Rusov a ako dôležité je jeho každoročná oslava?
Ide azda o najvýznamnejší sviatok formujúci ruskú národnú identitu – má výsadné postavenie v rámci ruskej pamäťovej politiky. Tým skôr, že ruské dejiny nemajú veľa takých historických momentov, na ktoré by mohla byť hrdá celá krajina bez ohľadu na región či pôvod. A práve s týmto pamäťová politika aktívne pracuje – Deň víťazstva sa oslavuje v podstatne väčšom rozsahu než akýkoľvek iný štátny sviatok, či už na Slovensku, alebo v Maďarsku.
Oslavuje sa od škôlok cez školy až po najvyššie štátne inštitúcie. Výzdobou nešetria ani bytové domy, výkladné skrine či schodiská. Prakticky každá obec, aj tá najmenšia, má nejaký pamätník pripomínajúci víťazstvo v druhej svetovej vojne – a práve v tento deň sa k nemu kladú vence.
Najväčšiu pozornosť samozrejme púta tradičná vojenská prehliadka na Červenom námestí pred Kremľom – typický prvok ešte zo sovietskej éry. V 90. rokoch táto tradícia zanikla, no neskôr ju obnovil Vladimír Putin. Začal vedome stavať na nostalgii po slávnej sovietskej minulosti a oživil veľkolepé vojenské prehliadky v štýle sovietskych časov.
Má tento sviatok nejakú špeciálnu funkciu alebo úlohu?
Jednoznačne áno. V prvom rade je to príležitosť predviesť „zázračné zbrane“, na ktoré je ruský vojenský a priemyselný komplex nesmierne hrdý – hoci ich na ukrajinskom fronte vídať len zriedka. Ich úloha je skôr reprezentačná ako praktická.
Veľmi dôležitým aspektom, nielen pre ruské médiá, ale aj pre zahraničnú tlač, je sledovanie toho, ktoré štáty a ich lídri sa na oslavách zúčastnia. Kremlinológia sa opäť dostáva do módy – všetci analyzujú, kto bol pozvaný, kto pozvanie prijal a kto sa rozhodol zostať doma.
V roku 2022 – teda v roku, keď sa začala ruská invázia na Ukrajinu – sa nezúčastnil žiadny zahraničný predstaviteľ. O rok neskôr, v roku 2023, už na Červenom námestí stáli delegácie zo siedmich krajín, najmä zo Strednej Ázie a z Bieloruska. V roku 2024 ich bolo deväť. A ak sa naplnia očakávania Kremľa, tento rok by sa počet delegácií mohol výrazne zvýšiť – podľa ruských zdrojov pozvali až 27 zahraničných zástupcov.
Tohtoročné oslavy sú navyše výnimočné tým, že ide o okrúhle výročie – 80 rokov od porážky nacistického Nemecka. Zároveň však vojna na Ukrajine stále trvá. Ruská propaganda tento konflikt doma od začiatku rámcuje ako pokračovanie boja proti fašizmu. V jej naratíve ide o ďalšiu vlasteneckú vojnu, pokračovanie tej spred 80 rokov.
Vidíme, že ruská politická komunikácia legitimizuje militarizáciu spoločnosti práve prostredníctvom odvolávania sa na slávnu vojnovú minulosť.
V ruskom verejnom diskurze teda nie je problém prispôsobiť si naratív tak, aby Rusi vždy stáli na strane dobra a neustále bojovali proti fašistom – napriek tomu, že na začiatku druhej svetovej vojny Sovietsky zväz s nacistami spolupracoval, prakticky spoločne napadli Poľsko a došlo aj ku katynskému masakru, kde popravili desaťtisíce poľských dôstojníkov. Hovorí sa v Rusku vôbec o týchto udalostiach?
Vôbec nie. Ruská pamäťová politika je v tomto smere mimoriadne selektívna – celé obdobie rokov 1939 až 1941 z oficiálneho výkladu dejín úplne vypadlo. Neexistuje ani zmienka o tom, že Sovietsky zväz v rámci paktu Molotov–Ribbentrop v súlade s nacistickým Nemeckom napadol Poľsko a rozdelil si ho, pričom následne obsadil aj pobaltské štáty.
Toto obdobie je z veľkolepého naratívu úplne vynechané – naratívu, ktorý tvrdí: my sme vždy bojovali proti fašizmu. A práve túto rétoriku dnes sledujeme v obnovenom vydaní. V posledných týždňoch v ruskej propagande opäť zosilnel motív, že Rusko dnes na Ukrajine bojuje proti takzvanému eurofašizmu.
Naozaj sa v ruštine používa výraz „eurofašizmus“?
Presne tak! Je to pomerne nová konštrukcia. Ruská propaganda bežne operuje s viacerými druhmi „fašizmu“, rovnako ako si vytvára vlastné verzie „denacifikácie“ – veď to bola jedna z oficiálnych zámienok pre rozsiahlu vojenskú operáciu proti Ukrajine.
Podľa tohto naratívu sú Ukrajinci „nacisti“, a preto proti nim treba bojovať. No fakt, že do tejto kategórie začala propaganda zaraďovať celú Európu a hovorí o boji proti eurofašizmu, je novinkou. A táto nová rétorika sa už stala súčasťou oficiálneho jazyka ruských štátnych predstaviteľov – čo jednoznačne predstavuje ďalší posun smerom k extrémnejšiemu výkladu reality.
Ak sa vrátime k ruskej historickej pamäti – o prvých dvoch rokoch druhej svetovej vojny sa takmer vôbec nehovorí. A čo spojenecká pomoc zo strany USA? Veď ak by sme to prepočítali na dnešné ceny, Američania poskytli Sovietskemu zväzu pomoc v hodnote približne 180 miliárd dolárov – vrátane 13-tisíc tankov a 14-tisíc lietadiel.
O tom sa nehovorí vôbec. V oficiálnom výklade histórie spojenci prakticky neexistujú. Ako keby Sovietske víťazstvo nad nacistickým Nemeckom bolo výlučne jeho vlastným dielom – a takýto dojem aj vytvára oficiálna ruská propaganda.
A treba dodať, že pamäťová politika je selektívna aj v tom, že z víťazného naratívu úplne vypadáva ukrajinské úsilie a obete. Pritom ukrajinský národ položil počas vojny životy siedmich miliónov sovietskych vojakov.
Zároveň treba spomenúť, že Ukrajina sa v posledných rokoch aj symbolicky odklonila od Ruska: sviatok víťazstva presunula na 8. mája – v súlade s tradíciou ostatných európskych krajín, kde sa v tento deň oslavuje Deň víťazstva alebo Deň veteránov. Kým Rusko zostáva pri 9. máji, Kyjev týmto gestom jasne deklaruje svoj príklon k európskemu hodnotovému priestoru.
To, čo Rusi už roky robia v susednej krajine – spôsob, akým Putin ospravedlňuje inváziu na Ukrajinu, spochybňovanie samotnej existencie ukrajinského národa, zločiny spáchané v Buči, ktorých páchatelia boli v Rusku dokonca vyznamenaní – dá sa to považovať za dôkaz, že ruské vedenie vyznáva fašistické idey?
Nie som historička ideí, takže by som bola opatrná s priamym označením ruského režimu za fašistický. Dajú sa však nájsť argumenty, ktoré by to potvrdzovali – aj také, ktoré by to spochybňovali. Určite by som s tým pojmom narábala opatrne. Napriek tomu existujú jednoznačné signály, ktoré tomu nasvedčujú.
Robert Fico ako jediný premiér členského štátu EÚ zavítal do Moskvy. Má to nejaký odkaz smerom k ruskej verejnosti? Využíva to ruská tlač alebo politika propagandisticky?
Ruské médiá venujú veľkú pozornosť tomu, kto sa na moskovskej prehliadke zúčastní. Od roku 2022 sa totiž západní politici snažia Kremeľ izolovať – symbolicky sa prestali zúčastňovať osláv a ruské vedenie vníma každého zahraničného hosťa ako dôležitý bod propagandy.
Pre Rusko je dôležité prezentovať tento sviatok ako dôkaz, že má stále váhu na medzinárodnej scéne – že jeho význam uznávajú aj iní svetoví lídri. Ak sa teda tento rok skutočne objavia delegácie z 27 krajín a medzi nimi aj predseda vlády členského štátu EÚ, bude to pre domácu propagandu obrovské víťazstvo.
Kremeľ to využije na to, aby mohol tvrdiť: Pozrite sa, Európa Rusko síce slovne odsudzuje, ale v skutočnosti je rozdelená, slabá a nedokáže konať jednotne. A medzi nimi sa nájde aj slušný človek, ktorý príde oslavovať s nami.
Ruská propaganda tak bude môcť ešte silnejšie šíriť obraz o rozdelenej, nefunkčnej Európskej únii, ktorá síce hovorí veľa, ale skutkami je nejednotná a vnútorne rozvrátená.
