Lev XIV. pôjde v šľapajach Františka – nový pápež chce Cirkev dialógu, mieru a sociálnej spravodlivosti

Čo vieme o pápežovi Levovi XIV.?

V takejto situácii, keď je hlava Katolíckej cirkvi čerstvo zvolená, sa dá zmysluplne uvažovať najmä o troch veciach. Prvou je životopis samotného kandidáta – aké cirkevné úlohy a funkcie zastával, aké mal postavenie v hierarchii, ale zaujímavý môže byť aj jeho rodinný pôvod.

Druhým aspektom je meno, ktoré si zvolil. To totiž vždy odkazuje na istý filozofický alebo teologický zámer – vyjadruje spojitosť s tými predchodcami, ku ktorým nový pápež vzhliada a ktorých myšlienkovú líniu chce rozvíjať.

A tretím kľúčovým momentom je jeho prvé verejné vystúpenie, teda požehnanie Urbi et Orbi. Pápeži ho zvyknú udeľovať na Vianoce, Veľkú noc a pri veľkých cirkevných udalostiach.

Aké má nový pápež životné a akademické zázemie? Kde študoval?

Pápež Lev XIV. sa narodil v americkom Chicagu, kde existovala silná katolícka komunita. Vyrastal v prostredí hlboko zakorenenom vo viere – z oboch strán, po otcovi aj po matke, pochádza z nábožensky založených katolíckych rodín. Štúdium začal na takzvanom malom seminári. Dnes tento pojem už veľmi nepoznáme, ale kedysi – pred prijatím nového kódexu cirkevného práva – mal takmer každý diecézny obvod svoj vlastný „malý seminár“, ktorý fungoval v podstate ako gymnázium so zameraním na cirkevné vzdelávanie. Už toto smerovanie bolo jasným znakom jeho katolíckej socializácie.

Neskôr sa rozhodol vstúpiť do augustiniánskeho rádu – jeho duchovná charizma ho oslovila už v mladom veku. Tento rád, založený v 12. storočí, sa v Katolíckej cirkvi venuje najmä pastoračnej práci a misii. Lev XIV. strávil dlhé roky v Latinskej Amerike, konkrétne v Peru, kde pôsobil ako misionár.

Augustiniáni sú zároveň známi aj dôrazom na intelektuálnu činnosť, čo sa odzrkadlilo aj v jeho vzdelaní. Po rokoch v seminári a po kňazskej vysviacke v roku 1987 získal doktorát na pápežskej univerzite Angelicum v Ríme, kde vyštudoval kánonické právo.

Táto odbornosť mu bude nápomocná, najmä ak chce pokračovať v reformách, ktoré spustil pápež František – či už ide o reformu Rímskej kúrie, alebo o zmeny vo vnútornom živote cirkvi. Nový pápež teda prichádza s pevnými akademickými základmi v oblasti teológie aj cirkevného práva.

Aké skúsenosti získal v rámci cirkvi?

Ako som už spomínal, augustiniáni majú výrazné misijné poslanie. Členovia tohto rádu pôsobia v krajinách tretieho sveta, najmä v Latinskej Amerike, ale aj inde vo svete. Lev XIV. strávil dlhé roky v Peru, kde sa priamo zapojil do pastoračnej a misionárskej práce.

V roku 1999 sa vrátil do Spojených štátov a od roku 2001 až do roku 2013 pôsobil ako provinciál augustiniánskeho rádu – teda ako regionálny predstavený. Má teda skúsenosti s vedením cirkevného spoločenstva na vyššej úrovni. Pôsobil aj ako rektor seminára, vyučoval kánonické právo a teológiu a aktívne sa zapájal do práce cirkevného súdnictva. Môžeme teda povedať, že veľmi dobre pozná rehoľný život, ale aj regionálne riadenie cirkvi.

V roku 2014 sa jeho pôsobenie presunulo na diecéznu úroveň – vymenovali ho za apoštolského administrátora. Neskôr sa stal prefektom dikastéria pre biskupov, ktoré má v rámci Katolíckej cirkvi mimoriadne dôležitú úlohu: práve cez túto inštitúciu prebieha menovanie nových biskupov. Dikastérium zhromažďuje informácie, pripravuje odporúčania a rieši všetky biskupské agendy. Hoci každé dikastérium je dôležité, toto je kľúčové – má totiž rozhodujúci vplyv na to, akí ľudia sa dostanú do čela jednotlivých partikulárnych cirkví.

Ako prefekt tohto úradu mal Lev XIV. detailný prehľad o tom, ako funguje celosvetová cirkev. Táto skúsenosť mu dnes dáva výnimočný nadhľad a znalosť vnútorných mechanizmov cirkevného života.

Čo naznačuje to, že si zvolil meno Lev XIV.?

Meno Lev má silnú symboliku spojenú so sociálnou spravodlivosťou. Pápež Lev XIII. bol totiž autorom prvej sociálnej encykliky, ktorá sa venovala postaveniu pracujúcich, chudobných a zraniteľných skupín obyvateľstva. Práve on položil základy tej línie cirkevných dokumentov, ktoré dnes poznáme ako sociálne encykliky.

Dnes je táto tematika mimoriadne široká. Stačí si spomenúť na pápeža Františka, ktorý v dokumentoch Laudato si’ a Fratelli tutti rozvinul aj ekologické a bratské témy. Ale aj pápeži ako Ján Pavol II., Benedikt XVI. či viacerí pápeži 20. storočia venovali značnú pozornosť sociálnym otázkam.

Zdá sa, že Lev XIV. sa výberom mena vedome hlási k tejto tradícii – k hodnotám ako sociálna spravodlivosť, solidarita a mier.

Čo nám prezradil prvý príhovor pápeža Leva XIV.?

Aj keď jeho prvý príhovor bol veľmi krátky a bolo z neho cítiť dojatý tón – veď len pred chvíľou bol zvolený za hlavu Katolíckej cirkvi – aj tak sa z neho dali vycítiť určité kľúčové myšlienky.

Jednou z nich bola myšlienka mostov, ktorú často zdôrazňoval aj pápež František. Tým Lev XIV. naznačil, že chce pokračovať v cirkevnej politike postavenej na dialógu – teda na vytváraní spojení, vzťahov a porozumenia medzi katolíckou cirkvou a inými náboženstvami.

Mosty by mali zároveň spájať kresťanov rôznych denominácií, ako aj kresťanstvo so štátmi a medzinárodnými organizáciami. Pre Františka to bola zásadná téma – a všetko nasvedčuje tomu, že Lev XIV. bude v tejto línii pokračovať.

Ak človek pozná jeho predchádzajúce príhovory – ešte ako kardinála, biskupa či diecézneho predstaveného – nájde v nich mnohé náznaky toho, že preňho je smerovanie cirkvi ako misijného spoločenstva kľúčové. Túto víziu formuloval už aj vo svojom prvom vystúpení – že chce cirkev, ktorá je otvorená svetu a vedie dialóg.

Zaznel tiež silný apel na solidaritu: že cirkev je spoločenstvo, ktoré spoločne buduje svoje poslanie. A takisto bolo zreteľné, že sa prihovára celému svetu, všetkým národom – čo je obraz univerzality, ktorý reprezentovali František, Benedikt XVI. aj Ján Pavol II.

Ešte pred konkláve sa v médiách špekulovalo, či nový pápež bude pokračovať v línii Františka, alebo nastúpi konzervatívnejšie krídlo. Dá sa už dnes povedať, ktorá z týchto predstáv sa naplnila?

V tejto fáze by sme sa mali vyhýbať unáhleným záverom. No sú tu určité fakty, ktoré naznačujú smerovanie nového pontifikátu. Kardinála Prevosta totiž do čela dikastéria pre biskupov vymenoval sám František a rovnako ho on aj kreoval za kardinála. To všetko nasvedčuje tomu, že v mnohých otázkach – hoci možno nie vo všetkých – bude Lev XIV. pokračovať v línii svojho predchodcu.

Už počas samotného konkláve sa dalo vycítiť, že silno konzervatívne smery nebudú dominovať. Skôr sa očakával kompromis alebo víťazstvo umiernenejšieho, progresívneho kandidáta. A keď sa pozrieme na niektoré z predchádzajúcich vyjadrení Leva XIV., môžeme vidieť dôraz na ekológiu, sociálnu spravodlivosť či starostlivosť o chudobných – témy, ktoré boli kľúčové aj pre Františka.

Už len výber mena Lev XIV. nie je náhodný. Naznačuje jasné prihlásenie sa k sociálnemu učeniu cirkvi. Ďalšou výraznou oblasťou je migrácia. Zo zatiaľ jediného príhovoru pápeža možno vyčítať, že ako Američan sa v mnohých otázkach nestotožňuje s politikou administratívy Donalda Trumpa – podobne ako František.

Je možné, že sa niektoré postoje časom vyvinú alebo upravia, ale zatiaľ všetko naznačuje, že nový pápež bude v mnohých kľúčových otázkach pokračovať v línii, ktorú František presadzoval. Odmietnutie izolacionizmu je toho jasným príkladom.

Pápež Lev XIV. vo svojom prvom príhovore zdôraznil význam mieru – a vy sa venujete aj bezpečnostnej politike. Vidíte reálnu možnosť, že nový pápež dokáže prispieť k mierovému riešeniu ozbrojených konfliktov, najmä vojny na Ukrajine?

V tejto súvislosti treba zdôrazniť kontinuitu v postoji pápežov – od Pia XII. či už Benedikta XV. až po súčasnosť – ktorí sa vždy snažili byť nositeľmi pokoja. Už Lev XIII. vo svojej slávnej encyklike Rerum novarum nehovoril len o sociálnych otázkach, ale aj o úlohe Cirkvi pri presadzovaní svetového mieru. Práve on povedal: ak už sme stratili Pápežský štát, nech je Svätá stolica aspoň morálnou autoritou vo svete.

Neviem s istotou, či nový pápež mal pri výbere mena na mysli okrem sociálnej spravodlivosti aj túto dimenziu medzinárodného pôsobenia Cirkvi, no je nesporné, že Lev XIII. sa snažil o mier mnohokrát veľmi efektívne.

Ani František nebol v tejto oblasti pasívny – mnohé jeho kroky a vyhlásenia boli výrazným príspevkom k mierovým iniciatívam. A Lev XIV. už ako kardinál v minulosti verejne hovoril o vojne na Ukrajine a jasne sa postavil za čím skoršiu dohodu a mier, nie za pokračovanie bojov a zbrojenia.

Aj tu je teda zrejmé, že nový pápež nadväzuje na Františkovu líniu – na myšlienku, že mier je nielen možný, ale aj nevyhnutný. František hovoril o odvahe vytiahnuť bielu zástavu, ale zároveň aj o povinnosti brániť vlasť a právo na sebaobranu.

Postoj Leva XIV. sa zrejme bude vyvíjať v závislosti od vývoja geopolitickej situácie. No už teraz je jasné, že mier a dialóg budú tvoriť jeden z pilierov jeho pontifikátu.

Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelí Katolícka cirkev prostredníctvom samotného úradu a osoby pápeža?

Bez toho, aby sme išli do úplných detailov, by som tieto výzvy rozdelil do dvoch veľkých kategórií.

Prvá skupina sa týka vnútorného života Cirkvi.
Sem patrí otázka jej štruktúr, ale aj postavenie laikov – teda veriacich, ktorí nie sú vysvätenými duchovnými. František v tejto oblasti odštartoval viaceré reformy, pričom na viaceré vedúce pozície dosadil aj laikov. Uvidíme, ako bude v tejto línii pokračovať Lev XIV.

Ďalšou kľúčovou témou je kňazstvo. V Európe aj v USA totiž počet kňazov dramaticky klesá – hoci záujem veriacich pretrváva. Výzvou teda bude aj podpora misií a cirkevného života v krajinách tzv. tretieho sveta.

Druhá kategória sa týka vonkajšieho pôsobenia Cirkvi.
Lev XIV. vo svojom prvom prejave zdôraznil, že Cirkev má byť misijná a má aktívne komunikovať svoje posolstvo svetu. To je výzva, ktorú poznáme už od Druhého vatikánskeho koncilu. Súčasťou tohto úsilia je aj odpoveď na bezpečnostné výzvy – napríklad situácia prenasledovaných kresťanov na Blízkom východe, alebo vojna na Ukrajine.

Zásadnou otázkou bude, ako nová hlava Cirkvi využije tzv. soft power – teda morálny a diplomatický vplyv Svätej stolice – pri riešení konfliktov. Pôjde o to, ako sa mu podarí rozvíjať ekumenický dialóg (napr. medzi pravoslávnymi a katolíkmi) a náboženský dialóg s moslimami či židmi.

Pápež František vydal encykliku Fratelli tutti, kde vyzýva veriacich všetkých náboženstiev, aby spoločne presadzovali mier. Otázkou zostáva, ako tento princíp aplikovať v konkrétnych vojnových konfliktoch.

Nejde však len o regionálne konflikty, ale aj o teoretické bezpečnostné hrozby.
Napríklad postoj Cirkvi k jadrovým zbraniam. František ich samotnú existenciu považoval za hriech proti ľudstvu. A keďže Lev XIV. pochádza z USA, dobre pozná tradíciu americkej biskupskej konferencie, ktorá sa téme bezpečnosti venovala veľmi intenzívne, najmä v 80. a 90. rokoch.

Dnes tu máme jadrovú mocnosť Rusko a zároveň sa zintenzívnili obavy z možného konfliktu medzi Indiou a Pakistanom – teda ďalšími dvoma jadrovými mocnosťami. Preto je kľúčové, aby Cirkev aj v tejto oblasti ponúkla morálne a teologické smerovanie.

A napokon je tu výzva, ktorá je ešte len na začiatku – umelá inteligencia.
Aj túto tému bude musieť Cirkev spracovať nielen z hľadiska morálnej teológie, ale aj bezpečnostnej politiky.

A to sme ešte nespomenuli ďalšie výzvy ako migráciu, obchod so zbraňami, postavenie žien, detských vojakov… Cirkev sa k týmto témam síce vyjadruje v dokumentoch či pred medzinárodnými organizáciami, ale veľkou otázkou je, ako konkrétne dokáže pomáhať v teréne.

Aké bude mať kapacity pre integráciu detských vojakov? Ako podporí ženy v núdzi? Dokáže reálne pomôcť migrantom? To všetko sú výzvy, ktoré sa týkajú tak vnútra Cirkvi, ako aj jej pôsobenia navonok – a Lev XIV. sa s nimi bude musieť vysporiadať.

Ujházi Lóránd je teológ, cirkevný právnik a vedúci katedry na Národnej univerzite verejnej správy (Nemzeti Közszolgálati Egyetem) a na Katolíckej univerzite Pétera Pázmánya. Vedie Výskumný ústav pre ochranu stvorenstva a Výskumný ústav pre náboženstvo a spoločnosť. Prvý doktorát získal z kánonického práva v Ríme na Pápežskej univerzite Santa Croce, následne absolvoval doktorandské štúdium vojenských vied na Národnej univerzite verejnej správy, a titul PhD z teológie získal na Katolíckej univerzite Pétera Pázmánya. Pôsobí ako cirkevný právnik, duchovný pastier a odborník na bezpečnostnú politiku.