2
Zábery autora
Zdieľať
V polovici mája sa v dunajskostredskom Vovo Lande uskutočnila prednáška klinického psychológa a rodinného psychoterapeuta Daniela Kozma-Vízkeletiho, ktorá bola venovaná rodinným vzorcom, zdedeným schémam a možnostiam, ako ich zmeniť. Účastníci večera prostredníctvom množstva praktických príkladov mohli spoznať vlastné rodinné vzorce a dostali užitočné návody na ich pochopenie, opustenie či opätovné vybudovanie. Na záver prednášky mali prítomní možnosť klásť osobné otázky, pričom viacerí reflektovali na vlastnú životnú situáciu. Spoločné premýšľanie vyústilo do skutočne zaujímavých rozhovorov.
„No, ja určite nebudem ako moji rodičia!” – túto vetu často počuť z úst mladých ľudí. Roky však plynú, prídu vlastné vzťahy a človek sa zrazu pristihne pri tom, že sa háda, mlčí alebo vybuchuje presne tak, ako to videl doma. Podľa Dániela Kozma-Vízkeletiho to nie je náhoda: „Problém je v tom, že sa neučíme z toho, čo nám hovoria, ale z toho, čo vidíme.”
„Vzorce sa neskrývajú vo vetách, ale v gestách”
Psychológ vysvetľuje, že rodinné vzorce sú často ťažko rozpoznateľné práve preto, lebo sa nám zdajú úplne prirodzené: „Najväčší vplyv na nás nemajú slová, ktoré sme počuli, ale scény, ktoré sme zažili. Ako mama varila polievku. Ako sa otec vyhýbal napätiu – napríklad útekom do garáže alebo na ryby. Tieto momenty neanalyzujeme, lebo sa nám vypálili do pamäti. Ak niekto dostal od svojej matky vzorec, že ženský osud je ťažký, bude si podvedome tak dlho tvarovať svoj život, kým sa naozaj nestane ťažkým.”
A hoci sa mnohí mladí dospelí rozhodnú, že to budú robiť inak, v praxi to často zlyhá – najmä v stresových situáciách. „Pokiaľ vieme len to, čo nechceme, stále nevieme, čo chceme namiesto toho. To je pasca protiztotožnenia. V pokojnej situácii ešte funguje, ale v hádke už nie. Vtedy sa aktivuje vnútorne zakorenený vzorec a my ho opäť prehráme.”
„Ak niečo nefunguje, nerob to ďalej”
Zmena nezačína riešením, ale uvedomením
Prvým krokom k zmene nie je nájsť dokonalé riešenie, ale uvedomiť si, čo nefunguje. „Ak znova a znova používame metódu, ktorá nepomáha, prvé, čo môžeme urobiť, je prestať ju používať. To je samo o sebe dôležitý krok,“ vysvetľuje Kozma-Vízkeleti.
Čo však nasleduje potom?
„Ak sme doma nedostali fungujúci vzorec – napríklad ako byť trpezlivý alebo ako riešiť konflikty – môžeme si hľadať vzory inde. Učiteľ, tréner, kamarát, ktorý to robí inak. Najlepšie je opýtať sa, ako sa to naučil. Máme možnosť doplniť to, čo sme sa doma nenaučili.“
Každé dedičstvo niečo prináša – a niečo stojí
Psychológ zdôrazňuje, že každý rodinný vzorec má svoju hodnotu, ale aj svoje tienisté stránky. „Vezmime si napríklad perfekcionizmus. Môže priniesť úspech a precíznosť, ale aj preťaženie. Stáva sa, že človek ešte večer doma pracuje, namiesto toho, aby čítal rozprávku svojim deťom. Ak je cena za to vyššia než prínos, je čas ten vzorec pustiť.“
Na to však existuje technika. „Nie je to len o racionálnom rozhodnutí, ale o vnútornej ceste. Skutočná zmena nastáva vtedy, keď si viem povedať: ‚Táto požiadavka sa ma už netýka, pretože ma ničí.‘ A ak viem, od koho pochádza – napríklad od otca – môžem mu ju symbolicky vrátiť. Ale dôležité je predtým poďakovať. Vďačnosť a odpustenie idú ruka v ruke.“
Nie trauma je rozhodujúca – ale to, čo s ňou urobíme
Na záver svojho vystúpenia v Dunajskej Strede Kozma-Vízkeleti poznamenal: „Ak sme dostali od rodičov úžasnú výbavu do života, máme to ľahké. Ale ak sme zdedili niečo ťažké – aj s chýbajúcimi dielmi – je na nás, ako s tým naložíme. Ako hrdina z rozprávky, ktorý sa vydá na cestu, aby získal to, čo mu chýba – to je aj naša úloha.“
Jeho záverečné posolstvo znelo:
„My sami sme tvorcami svojho života. Nie naše traumy nás definujú, ale to, ako s nimi naložíme.“
